Na chvíľu dinosaurom

Toto je skutočný príbeh o tom, ako sa z jaštera (skupina plazov zahŕňajúca napríklad chameleóny) stal odrazu dinosaurus. Aspoň na chvíľku, hoci iba v tom našom, ľudskom svete. A veru nie hocijaký dinosaurus, ale rovno rekordér – najmenší na svete. Unikát s veľkosťou kolibríka. Počujete fanfáry? Nakoniec však bolo všetko úplne inak.

Jašterica zelená, foto Pixabay

Príbeh tohto jaštera ukazuje aj čo-to z kuloárov modernej histórie paleontologického výskumu a ľudského omylu. V súčasnosti už človek nemôže byť polyhistorom a venovať sa širokej oblasti, ako to bolo napríklad v 18. a 19. storočí. Vtedy sa ešte len hĺbili základy mnohých, teraz takých rozvinutých vedných disciplín. Preto nebolo nad ľudské sily mať prehľad o najnovších poznatkoch z mnohých odvetví.
Teraz je situácia diametrálne odlišná, ročne vychádzajú tisíce a tisíce vedeckých prác. Ako sa ukazuje, prílišná rýchlosť, vyprofilovanosť a úzky pohľad sa nie vždy vyplácajú vo svete prísnej vedy.

Nezvyčajná morfológia

V roku 2020 vyšla v prestížnom časopise Nature práca, ktorá predstavovala úžasný objav. Išlo o najmenšieho dinosaura vôbec, veľkosťou by sa dal prirovnať ku kolibríkovi – dĺžka jeho lebky je 17 mm (autori dokonca pôvodne uvádzali iba 14 mm). Nález pochádza z kriedového jantáru zo severného Mjanmarska a má 99 miliónov rokov (o albanerpetontidoch v tomto jantári si môžete prečítať v Quarku 12/2020). Objav, akému niet páru – hlava maličkého dinosaura zachovaná v jantári – obletel svet. A autorom priniesol, ako inak, nehynúcu slávu.
V skutočnosti až taká nehynúca nebola. Ako sa totiž ukázalo, bol to omyl. Nešlo vôbec o dinosaura, ale o bizarného jaštera, o šupinatého plaza, ako sú v súčasnosti žijúca jašterica zelená, slepúch lámavý či chameleón. Ako si ho však odborník mohol pomýliť s dinosaurom?
Jeho morfológia je naozaj bizarná, celkovým výzorom pripomína jeho lebka dinosaura (alebo ak chcete, vtáka so zubami). V každom prípade nová interpretácia a fylogenetické umiestnenie zdôrazňujú zriedkavý prípad konvergencie šupinatých jašterov v proporciách lebky s dinosaurami, ale zjavne nie v ich morfologických znakoch. Lebo ak si detailne prezriete anatómiu kostí zástupcov rodu Oculudentavis, nedáte sa v žiadnom prípade oklamať. Ak teda viete, na čo sa pozerať.

Riziko špecializácie

Nová (správna) rekonštrukcia živého jaštera Oculudentavis naga v prostredí ostrova, kde živica bola pred 99 miliónmi rokov pascou pre mnohé organizmy, copyright Peretti Museum Foundation, autor ilustrácie Stephanie Abramowicz

Tu sa dostávame blízko ku koreňu celého problému. Autori toho článku sú špecialisti na dinosaury, a tak v náleze akosi automaticky videli dinosaura. Dokonca pri ich fylogenetickej analýze (analýza študujúca príbuzenské vzťahy druhov v rámci evolučných línií) použili maticu, ktorá obsahovala iba dinosaury vrátane tých vtáčích. Preto nebolo prekvapením, že tento dinosaurus bol v podstate zaradený ako sesterský ku všetkým ostatným. Nový živočích z jantáru dostal vedecké meno Oculudentavis khaungraae. A tak sa malý jašter stal na chvíľku jedným z veľkých dinosaurov. Ak by o tom vedel, kto vie, či by sa pýšil pred ostatnými jaštermi tej doby svojím novým rodokmeňom. Alebo možno aj nie, možno bol jašter-patriot. Spýtať sa ho už predsa len nemôžeme.
Odhalil sa tu problém, ktorý bude v budúcnosti možno čoraz výraznejší – vidieť iba svoju oblasť výskumu bez širších súvislostí sa jednoducho nevypláca. Ak si ako vedec totiž nedáte pozor, vidíte to, čo chcete vidieť, veľmi jednoducho (nemusí to byť vedomý zámer, aj vedci sú iba ľudia, preto existujú recenzné posudky). No a vidieť to, čo chceme, najmä keby výsledkom mohol byť článok v Science alebo Nature, je predsa len lákavé.
Nedá sa vedieť všetko, dokonca aj vo svojom vlastnom odbore má človek čo robiť, aby udržal tempo. Preto sa častejšie pracuje v tímoch, kde jeden vie to, čo ten druhý nie. Tvrdiť alebo myslieť si, že nejaká informácia z iného odboru mi bude zbytočná, jednoducho nie je zdravé.

Dôležitosť odstupu

Premýšľajme chvíľu nad tým, čo majú géniovia ako napríklad Albert Einstein alebo Chares Darwin spoločné. Keby som mal povedať jednu vec, bola by to ich zvedavosť, a teda aj široká rozhľadenosť. Ako je dobre známe, Darwin na teóriu prírodného výberu prišiel pri čítaní knihy o ekonómii (Malthusova Esej o princípoch populácie). Iba mu potom, vyzbrojenému predošlými vedomosťami o prírode, docvakla jednotnosť princípov a mechanizmu. A práve v tom je tá genialita. Ako hovorím aj svojim študentom, každá informácia, aj tá zo zdanlivo susednej oblasti tej vašej, vám rozšíri obzor. Čím viac bude takých informácií, tým budete rozhľadenejší. Všetky informácie sa niekde vzadu predsa len uložia a nikdy neviete, ako a kedy ich budete potrebovať – potom je už len krôčik k tej povestnej rozsvietenej žiarovke nad hlavou.
Nejde tu o pamätanie si detailov – tie si ľahko vyhľadáte na internete.
Je to trochu ako s obrazom impresionistu. Ak stojíte príliš blízko, nepochopíte ho. Zmysel a krásu vám odhalí, až keď od neho odstúpite. Kto sa niekedy díval na originál od Moneta, tak vie, o čom hovorím. I vo vede sú dôležité všetky kroky. Niekedy tie dopredu, ale niekedy aj tie dozadu. Iba tak môžete vidieť celý problém, jeho krásu, súvislosti a riešenia v širšom meradle.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 8/2021. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.

Mgr. Andrej Čerňanský, PhD.,
člen medzinárodného tímu skúmajúci mjanmarský jantár
Katedra ekológie
Laboratórium evolučnej biológie
Prírodovedecká fakulta UK v Bratislave

Komentáre