Oči, ktoré nevidia

Výskyt očných škvŕn, teda pigmentových škvŕn imitujúcich skutočné oči, je v živočíšnej ríši pomerne častý. Aké sú však príčiny ich vzniku počas fylogenézy? O vysvetlenie sa snažia dve základné hypotézy – a obe prinášajú zaujímavé zdôvodnenia.

Pri bezstavovcoch sa s očnými škvrnami stretávame najčastejšie pri hmyze, ale môžeme ich nájsť aj pri mäkkýšoch a kôrovcoch. V prípade stavovcov zoológovia zaznamenali najväčší výskyt očných škvŕn pri rybách, zriedkavejšie pri obojživelníkoch a vtákoch, zatiaľ čo pri plazoch sú veľmi vzácne. Keďže som sa ako zoológ intenzívne venoval ichtyológii a akvaristika je mojím celoživotným koníčkom, pozornosť v tomto článku upriamim na ryby. Pri týchto vodných stavovcoch sa podľa vedcov očné škvrny vyvinuli relatívne nedávno, pričom sa radia medzi evolučne nestabilné znaky.

Hypotéza zastrašovania

Podľa hypotézy zastrašovania sa nepravé oči živočíchov vyvinuli preto, aby jednoducho svojím extrémnym vzhľadom a kontrastom vydesili potenciálne predátory, resp. v nich vzbudili strach, pretože sa do určitej miery podobajú očiam dravých stavovcov. Keďže majú za úlohu napodobniť veľké dravce, zorničky očných škvŕn bývajú výrazne väčšie, v priemere asi štvornásobne v porovnaní so zrenicami skutočných očí daného rybieho druhu. Len o trochu väčšie má napríklad mexická cichlazoma Elliotova (Thorichthys maculipinnis). Treba však podotknúť, že stred očných škvŕn nemusí byť vždy čierny ako pri typickej zrenici. Napríklad falošné oko koralových rýb môže byť na tmavom podklade aj biele alebo žlté.

Veľkosť očných škvŕn sa mení v priebehu ontogenézy nepriamo úmerne v závislosti od veľkosti ryby. Mladšie, menšie ryby, ktoré bývajú väčšmi vystavené útokom dravcov než dospelé jedince, mávajú falošné oči relatívne väčšie. Pri niektorých rybích druhoch môžu juvenilné očné škvrny v období dospievania postupne vymiznúť, pretože na odrastené ryby si predátory už netrúfnu. Môže to však súvisieť aj s tým, že vzhľadom na väčšiu dĺžku tela prestávajú zaujímať kanibalské súkmeňovce.

Iní autori sú zasa presvedčení o tom, že očné škvrny fungujú podobne ako aj iné typy aposematického (výstražného) sfarbenia. Varujú útočníka pred nepožívateľnosťou alebo jedovatosťou. Ich úlohou je odradiť ho od úmyslu zaútočiť na potenciálnu korisť, hoci vo väčšine prípadov je informácia o jej nepožívateľnosti klamlivá.

Hypotéza odklonenia

Hypotéza deflekcie (odklonenia) vychádza z antipredačnej stratégie, ktorá spočíva v presmerovaní útoku predátora od životne dôležitých štruktúr (hlava, oči, žiabre) na menej významné časti tela. Ako optické lákadlo poslúžia buď očné škvrny, alebo len kontrastné sfarbenie, obyčajne lokalizované v kaudálnej (zadnej, chvostovej) časti tela – možno spomenúť napríklad modro sfarbeného sapína zlatochvostého (Chrysiptera parasema) či tŕňovca pestrého (Paracanthurus hepatus). Na koralových útesoch v indopacifickej oblasti s ním žije aj štvorzubec Solandrov (Canthigaster solandri), ktorý klame okom umiestneným pod chrbtovou plutvou, kým gambáč (pyskúň) Dianin (Bodianus diana) očnými škvrnami nešetrí, má ich totiž na všetkých plutvách. Skromnejšia je juhoamerická tetra dvojškvrnná (Astyanax bimaculatus) so škvrnou za žiabrami a na báze chvostovej plutvy i drobná kaprovitá rybka razbora okoškvrnná (Brevibora dorsiocellata) z riek juhovýchodnej Ázie, ktorá má čierne očko len na chrbtovej plutve.