Zimné obdobie sa spája so sánkovaním, lyžovaním a korčuľovaním či šmýkaním na ľade. Súčasné užívanie si týchto radovánok je však dôsledkom uľahčenia si života našich prapredkov, ktorí si takto zjednodušovali zabezpečenie obživy a dopravy.
Sneh a ľad nekomplikuje život len súčasným cestárom, ale človeku spôsobovali problémy odjakživa. A tak sa pohyb po snehu stal výzvou, s ktorou sa ľudstvo muselo popasovať už v praveku. Početné archeologické záznamy predovšetkým zo Škandinávie dokladajú využívanie snežníc, z ktorých sa časom vyvinuli lyže a sane, a to tak na účely dopravy, ako aj lovu. Hoci v čase objavenia sa týchto zimných pomocníkov vtedajší človek teoreticky nepoznal fyzikálne zákonitosti trenia, empiricky prišiel na spôsob pohybu kĺzaním, pri ktorom je malé brzdenie. Intuitívne vtedy objavil to, čo my už dlhšie vieme fyzikálne zdôvodniť – koeficient trenia medzi skĺznicou a snehom či ľadom je veľmi malý, preto aj aj brzdiaca sila – sila trenia je malá. A tak sa vďaka kĺzaniu objavil najstarší zimný dopravný prostriedok – sane.
Fyzika sánkovania
Keď chceme uviesť telesá – napríklad sánky – do pohybu, musíme ich ťahať alebo tlačiť. Pri pohybe telesa po povrchu iného telesa vzniká trenie, ktorého dôsledkom je trecia sila. Tá pôsobí proti smeru pohybu telesa. Podľa charakteru styku uvažovaných telies pri ich pohybe hovoríme o šmykovom trení alebo valivom odpore. Šmykové trenie vzniká pri posuvnom pohybe medzi telesami. Príčinou šmykového trenia je skutočnosť, že styčné plochy dvoch telies nie sú nikdy dokonale hladké, ich nerovnosti do seba zapadajú a bránia vzájomnému pohybu telies. Pritom sa uplatňuje aj silové pôsobenie častíc v styčných plochách. Pri sánkovaní sa pod skĺznicou (sanicou) sánok v dôsledku šmykového trenia uvoľňuje teplo a sneh či ľad sa topia. Na rozhraní skĺznice a snehu vzniká tenučká vrstva kvapalnej vody, ktorá uľahčuje pohyb sánok. Oddelí skĺznicu od pevnej podložky a eliminuje ďalšie trenie tak, ako olej v aute.
Uľahčenie života
Sánky sa ako dopravný prostriedok používajú už tisíce rokov, podľa mnohých bádateľov predbehli vynález kolesa. Sane boli vyvinuté v oblastiach so stálou zimnou snehovou pokrývkou a boli takmer jediným prostriedkom slúžiacim na prepravu materiálu a osôb. Motívy sánok v jaskynných kresbách siahajú do obdobia pred 10 000 rokmi. V Európe sa prvé sane používali ako prostriedok zimnej dopravy od počiatku, napríklad v Škandinávii či v alpskom regióne sa využívali ťažné sane na prepravu sena a dreva a v menších formách aj na prepravu osôb. Za prvú zdokumentovanú zmienku o sánkovaní sa považuje Plutarchov (cca 46 – cca 125 ) opis germánskeho kmeňa Kimbrov , ktorých členovia podľa tohto gréckeho historika a filozofa vybehli po snehu do vrchu, kde si sadli na široké, ploché štíty, aby sa na nich vzápätí pustili dolu. Za najstaršie zachované sa považujú sánky z prelomu 7. a 8. storočia z močiarneho nálezu vo Fínsku a štvoro komplikovane zdobených saní, ktoré sa našli v tzv. oseberskej vikinskej lodi pravdepodobne z 30. rokov 9. storočia. Používanie saní počas stredoveku naberalo na intenzite a v 17. storočí dosiahlo vrchol, keď doslova vypukol skutočný kult saní. Na začiatku 18. storočia bolo používanie sánok už samozrejmosťou v každej domácnosti v severských a v alpských krajinách, o Rusku ani nehovoriac. V ére dobýjania pólov Zeme v 19. a na začiatku 20. storočia sa sane stali neodmysliteľnou súčasťou prieskumných výprav do arktických a antarktických oblastí.
Aký kraj, taký typ
Vzhľad saní a materiál, z ktorého sa vyrábali, tiež prešli svojím vývojom. Najčastejšie sa na výrobu používalo drevo, ktoré sa používa doteraz, ale v súčasnosti sa objavujú aj plastové či oceľové sane, dokonca aj sane z karbónových vláken. Výrobou saní sa historicky zaoberali kolári (kované časti zhotovovali kováči), ale aj sami roľníci, a to zvyčajne v zimnom období. Na výrobu sa vyberalo ťažšie, masívnejšie drevo, najčastejšie sa používalo jaseňové, ale aj hrabové či bukové. Konštrukčné spoje sa nelepili, iba zabezpečovali klincami alebo skrutkami, prípadne sa zaklinovali. S vývojom saní sa rozširovali aj ich typy. V strednej Európe predstavujú základný typ jednodielne holé sane pozostávajúce z dvoch rovnobežných saníc, v prednej časti oblúkovite vykresaných smerom nahor, tzv. pysky. V nich boli zapustené dva oporné stĺpiky (stramy), na ktoré bol upevnený oplen (nasad) spájajúci sanice a tvoriaci nosnú funkciu saní. Na oje, upevnené v prednej časti saní, sa podľa druhu záprahových zvierat pripínal konský postroj alebo jarmo. Spodná časť saníc sa chránila podbitím drevom alebo železným kovovým pásom. Vrchná časť sa upravovala podľa druhu nákladu. Holé sane sa používali na zvážanie dlhého dreva, pridaním drevených bočníc sa prispôsobovali na vyvážanie hnoja, kamenia, piesku či iných nákladov. Keď sa prevážali drobnejšie náklady, do rebrín sa vkladala prútená košina alebo drevené bočnice. Druhý typ predstavujú dvojdielne sane, ktoré pozostávajú zo základnej časti, ku ktorej sa pridali vlačuhy. Používali sa predovšetkým na dopravu dreva, po pridaní drevených bočníc aj na vyvážanie maštaľného hnoja.
Cesta ku skútru
S vývojom saní sa menil aj ich pohon. Spočiatku sa oň staral človek, ktorý sane tlačil či ťahal. Domestikácia zvierat sa prejavila aj na zmene pohonu saní, pričom hlavnú úlohu hrala geografická poloha tej-ktorej oblasti. Do saní sa v minulosti zapriahali soby, kone, psy, voly či kravy. Ich počet v záprahu závisel od vzdialenosti, ktorú bolo treba vykonať, ako aj od množstva nákladu. S vývojom techniky bolo len otázkou času, kedy sane dostanú motorový pohon. Je zaujímavé, že človek najskôr vzlietol, a až neskôr vytvoril motorové sane, pretože bratia Orville a Wilbur Wrightovci uskutočnili prvý riadený let v roku 1903, no úplne prvé sane s motorom na jazdu na snehu boli vyrobené až v roku 1908. Išlo o menší nákladný automobil navrhnutý a vyrobený v americkom meste Waterville v štáte Maine. Bol to veľký ťažkopádny stroj, ktorý pripomínal parnú lokomotívu, mal len polovičnú traťovú konštrukciu a predné lyže. Pôvod snežného skútra však nie je dielom nijakého konkrétneho vynálezcu, ale skôr procesom pokroku v motoroch na pohon vozidiel a podporných zariadení na snehu. Súbežne s tým súvisí vývoj automobilového a neskoršieho letectva, vynálezcovia totiž často použili a používajú rovnaké komponenty na rôzne účely. Isté prvenstvo však patrí predajcovi fordov v americkom štáte New Hampshire Virgilovi Whitovi. Ten prispôsobil pripnutím lyží legendárny model Ford T na zimné použitie a ako prvý použil termín snežný skúter.
Dopravné prostriedky Vianoc
Na odľahčenie sme pre vás pripravili prehľad dopravných prostriedkov, ktoré v rôznych krajinách využívajú ústredné postavy Vianoc na rozvoz darčekov. Santa Claus je dominantný najmä vUSA a v Kanade, ale postupne sa dostáva aj do zvyšku sveta. Na vozenie darčekov používa sane ťahané lietajúcimi sobmi. Vo Fínsku cestuje z fínskej časti Laponska na saniach ťahaných niekoľkých sobmi Joulupukki, čo síce v preklade znamená vianočný cap, ale ide o mýtickú postavu. Joulupukkiho sane však nelietajú. Sane ťahané konským trojzáprahom používa ruský dedo Mráz. Vo Švédsku sa o darčeky stará capko Jultomten alebo Tomten, v Nórsku darčeky vozí vianočná koza. V Španielsku a v niekoľkých stredoamerických krajinách nosia darčeky traja králi (mudrci), ktorí sú odkázaní na ťavy. V Taliansku rozdáva darčeky strapatá čarodejnica Befana, ktorá lieta na metle. Islandskí škriatkovia, anglický Father Christmas, francúzsky Père Nöel, nemecký Christkind, poľský sv. Mikuláš, maďarský Télapó, slovenský Ježiško… sú odkázaní nosiť darčeky pešo.
Výkonné štvortakty
Jeden z najúžasnejších snežných skútrov bol vyrobený v roku 1924 v Sayneri vo Wisconsine. Bol to vynález gentlemana s menom Earl Eliason, nazval ho motorovým toboganom – a neklamal. Bol to totiž v podstate drevený tobogan vybavený dvoma lyžami, ktoré boli riadené lanami, poháňal ich prívesný, kvapalinou chladený motor Johnson s výkonom 2,5 konských síl (1,8 kW) a tlačila ho nekonečná oceľová zarážka. Úžasné na tom bolo, že sú to všetko vlastnosti, ktoré majú moderné snežné skútre. Historicky snežné skútre používali dvojtaktné spaľovacie motory kvôli svojej jednoduchosti, hmotnosti a cene v porovnaní so štvortaktom s rovnakým pohonom. V posledných dvoch desaťročiach však získavajú čoraz väčšiu obľubu snežné skútre poháňané štvortaktným spaľovacím motor, dokonca niektorí výrobcovia vyrábajú iba štvortaktné snežné skútre. Kým prvé snežné skútre si vystačili s motormi s výkonom 5 k (3,7 kW), na začiatku 90. rokov minulého storočia sa vyrábali motory so zdvihovým objemom 600 – 800 cm3 a s výkonom okolo 115 k (86 kW). Od roku 2010 brázdia snežné pláne skútre s motormi s objemom do 1 200 cm3 a s výkonom viac ako 150 k (112 kW) až 180 k (130 kW). Objavili sa aj modely preplňované turbodúchadlom, čo viedlo k dramatickému zvýšeniu výkonu motora. Súčasné snežné skútre s väčším výkonom môžu dosahovať rýchlosť vyššiu ako 240 km/h, pretekárske dokonca vyššiu než 320 km/h. A všetko sa to začalo snežnicami a sánkami…
R
Foto Pixabay, wikipédia
