Odvaha v mene zdravia: Vedkyne, ktoré zabránili talidomidovej tragédii

Doktorka Frances Oldham Kelseyová a profesorka Helena Rašková sa významne zaslúžili o to, že sa v Spojených štátoch amerických a v Československu vo veľkej miere podarilo odvrátiť závažné následky užívania talidomidu, ktorý sa používal na liečbu tehotenskej nevoľnosti.

Dôkladné hodnotenie bezpečnosti liečiv určených na používanie počas tehotenstva je už neoddeliteľnou súčasťou ich predklinického výskumu. V polovici 20. storočia však takéto požiadavky ešte neboli samozrejmosťou. Dôsledkom toho bolo uvedenie talidomidu (predávaného pod obchodným názvom Contergan) na trh ako údajne bezpečného lieku proti tehotenskej nevoľnosti. To vyústilo do jednej z najväčších liekových katastrof v dejinách medicíny – talidomidovej tragédie. Po celom svete sa narodili tisíce detí so závažnými vrodenými vývinovými chybami.

Skryté riziká

Talidomid (α-N-ftalimidoglutarimid) bol vyvinutý v roku 1953 vo švajčiarskej spoločnosti CIBA AG a v nasledujúcom roku ho získala západonemecká farmaceutická firma Chemie Grünenthal GmbH. Klinické skúšania v tom čase nepreukázali nijaké závažné nežiaduce účinky tohto liečiva. V roku 1957 bol talidomid uvedený do klinickej praxe pod obchodným názvom Contergan (predával sa aj pod názvami Softenon a Kevadon). Používal sa predovšetkým ako sedatívum a odporúčal sa aj na liečbu nevoľnosti a vracania v raných štádiách tehotenstva.

Na príčinnú súvislosť medzi užívaním talidomidu počas tehotenstva a výskytom závažných redukčných deformít horných a dolných končatín, dovtedy považovaných za pomerne zriedkavé vrodené vývinové chyby, upozornil v roku 1961 austrálsky gynekológ a pôrodník William McBride.

Nedostatočné testovanie

V období vývoja talidomidu sa v rámci predklinického výskumu nevyžadovalo systematické hodnotenie teratogenity, teda schopnosti liečiva vyvolávať vrodené vývinové chyby. Testovanie chemických látok počas reprodukčného cyklu laboratórnych zvierat podľa vtedajších odporúčaní zahŕňalo predovšetkým šesťtýždňový chronický toxikologický test samcov a samíc hlodavcov, ktorý pokračoval počas dvoch gravidít. Hlavným sledovaným ukazovateľom v rámci tzv. testu vrhu (litter test) bolo prežívanie plodov a mláďat. Takýto prístup však neumožňoval dostatočne posúdiť embryofetálnu toxicitu ani odhaliť vznik špecifických vrodených vývinových chýb. Navyše sa ukázalo, že talidomid nevykazuje teratogénne účinky pri väčšine druhov hlodavcov, čo významne prispelo k tomu, že jeho riziká zostali spočiatku nepovšimnuté.

Jediná tableta

V dôsledku talidomidovej tragédie vydali experti amerického Úradu pre kontrolu potravín a liečiv (Food and Drug Administration, FDA) v roku 1966 Smernicu pre reprodukčné štúdie na hodnotenie bezpečnosti liečiv používaných u ľudí. Podľa nej sa teratogenita musí skúmať najmenej na dvoch rôznych druhoch cicavcov, spravidla na myši alebo potkanovi a zároveň na králikovi. V experimentálnych štúdiách na králikoch plemena novozélandské biele sa po perorálnom podaní talidomidu v dávke 150 mg/kg preukázal výskyt malformácií končatín. Spomedzi skúmaných primátov bola najvyššia frekvencia malformácií končatín, uší a čeľustí zaznamenaná pri makakovi rézus (Macaca mulatta) po podaní dávky 12 mg/kg a pri kosmáčovi bielofúzom (Callithrix jacchus) po podaní dávky 45 mg/kg.

Autori článku: RNDr. Michal Dubovický, CSc.
doc. RNDr. Eduard Ujházy, CSc.
Ústav experimentálnej farmakológie a toxikológie
Centrum experimentálnej medicíny SAV, v. v. i.