Po stope meteoru

Pri troche šťastia môžeme na nočnej oblohe pozorovať meteor, ako jasne a rýchlo planie. Tento úkaz ponúka zamyslenie: Vidíme rovnaký meteor ako iný pozorovateľ? Odpoveď nie je jednoduchá.

Panoramatická snímka a spracovanie Tomáš Slovinský, údaje bolidu Tomáš Slovinský (Zbojská), Robert Barsa (Košice), Pavol Kostolný (Žilina)

Za zážitky spojené s pozorovaním meteorických rojov vďačíme prevažne kométam či asteroidom (planétkam). Kométa pri prelete našou slnečnou sústavou zanechá za sebou množstvo materiálu, ktorý pravidelne obdivujeme ako padajúce hviezdy.

Každoročné roje
Väčšina ľudí pozoruje meteory v auguste, najčastejšie meteorický roj Perzeidy. Perzeidy, ľudovo známe aj ako slzy svätého Vavrinca, vďačia za svoju popularitu najmä výdatnosti roja (až 120 meteorov za hodinu počas maxima), ale aj dobrým pozorovacím podmienkam v našich zemepisných šírkach. Predsa len je romantickejšie ležať na tráve a počítať množstvo meteorov prelietavajúcich naprieč oblohou než vychutnávať si rovnaký zážitok v treskúcej zime. Perzeidy však nie sú jediným meteorickým rojom. Počas roka pozorujeme množstvo iných rojov, ktoré rovnako stoja za zmienku. Meteorické roje majú rozdielnu výdatnosť aj radiant, z ktorého meteory zdanlivo vylietajú. Každý roj tak nesie názov po súhvezdí, kde sa nachádza jeho radiant. Spomeňme napríklad januárové Kvadrantidy (ZHR 120, ZHR – zenitová hodinová frekvencia, z angl. zenit hourly rate), aprílové Lyridy (ZHR 15), májové Eta Aquaridy (ZHR 60), augustové Perzeidy (ZHR 90), októbrové Orionidy (ZHR 20) či decembrové Geminidy (ZHR 120).

Simulácia Robert Barsa, mapa Google Earth

Sporadický meteor
V priebehu roka však natrafíme aj na množstvo slabších rojov. Okrem toho môže v atmosfére zaniknúť teleso, ktoré nepatrí pod spomínané meteorické roje, a teda ide o sporadický meteor či kozmický odpad. Veľmi jasný meteor, ktorý sa viac podobá na ohnivé teliesko, nazývame bolid. V tomto článku sa sústredíme na konkrétny sporadický meteor, ktorý rozžiaril oblohu 22. apríla 2020 o 1:45 UTC + 2 h (LSEČ) počas maxima roja Lyridy. Smer, z ktorého zdanlivo priletel, nesúvisel ani s Lyridami, ani s vtedajšími menej aktívnymi θ-Virginidami, α-Škorpidmi či η-Aquaridmi. Čo však bolo na danom bolide výnimočné, bola jeho uhlová veľkosť na oblohe (101° 56′ Košice), čas, počas ktorého preletel naprieč oblohou (8,96 sekundy) a skutočnosť, že sa to podarilo zachytiť súčasne trom fotografom na Slovensku. Vďaka tomu, že sa každý fotograf nachádzal na inom mieste, vznikla snímka s efektívnym vyobrazením paralaxy.

Panoramatická snímka a spracovanie Tomáš Slovinský, údaje bolidu Tomáš Slovinský (Zbojská), Robert Barsa (Košice), Pavol Kostolný (Žilina)

Paralaxa
Tu sa dostávame späť k úvodnej otázke. Vidia dvaja pozorovatelia ten istý meteor? To predovšetkým závisí od rozdielu polohy pozorovateľov. Zatiaľ čo v rámci Slovenska pozorujeme všetci totožnú hviezdnu oblohu, bližšie objekty môžu byť očiam iných pozorovateľov ukryté. Hviezdy, ktoré na nočnej oblohe pozorujeme, sú od nás veľmi vzdialené. Pripomeňme: najbližšia hviezda k Zemi, okrem tej našej, je Proxima Centauri vzdialená 4,22 svetelného roku. Aby sme to zjednodušili, mohli by sme teda povedať, že pozorovateľovi zo Zeme sa na nebeskej sfére hviezdy premietajú v nekonečne. Na druhej strane, kozmické lietavice (meteory) typicky zanikajú vo výškach 60 až 90 km nad zemským povrchom. To je oveľa menej než zopár svetelných rokov. Vzhľadom na rozmery Zeme preto túto vzdialenosť nemôžeme zanedbať. Iný pozorovateľ na Zemi teda vidí hviezdy na nebeskej sfére na identickom mieste, zatiaľ čo meteory veľmi odlišne, ba dá sa povedať, že v rámci jednej krajiny vidia dvaja pozorovatelia vzdialení stovky kilometrov úplne rozdielne padajúce hviezdy. Takáto zmena relatívnej pozície na oblohe sa nazýva paralaxa. Tento pozoruhodný úkaz zachytili aj slovenskí fotografi, pričom samotné snímky bolidu pochádzajú z troch pozorovacích stanovíšť – zo Žiliny, Zbojskej (Muráň) a Chrastného (Košice-okolie). Panoramatická fotografia celej oblohy pochádza zo Zbojskej, kde bol zachytený bolid. Meteory boli v následnom spracovaní zaregistrované cez miesta svojich preletov a fyzikálne korektne vložené do výslednej panorámy. Na fotografii teda vidíme presne to, čo videli pozorovatelia. Hoci ide o ten istý bolid, nad miestom každého pozorovateľa prešiel inú dráhu. Najkratšia trajektória pochádza zo Žiliny, tá najdlhšia z Košíc, a to práve preto, že meteor preletel ponad východné Slovensko. Vďaka tejto snímke bolo tiež možné vypočítať jeho skutočnú dráhu, rýchlosť či dĺžku letu. V momente, keď v atmosfére vzplanul, sa nachádzal nad Poľskom vo výške 121 km a svoju púť zemskou atmosférou ukončil nad územím Maďarska vo výške 76 km nad zemským povrchom. Celkovo tak za necelých deväť sekúnd preletel 242 km rýchlosťou 27 km/s. Ak sa vám to zdá málo, spomeňte si na to, kedy ste naposledy videli meteor horiaci deväť sekúnd.

Tomáš Slovinský

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 7/2020. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.