Pre lenivé kosti

Domáce spotrebiče uľahčujú práce v domácnosti, šetria čas aj ľudskú energiu. Svoj prvotný rozmach zažili pred takmer storočím. S príchodom elektrických a komplexnejších prístrojov sa skomplikovalo aj ich ovládanie.

Muž drží v ruke diaľkové ovládanie inteligentného televízora. V pozadí televízna obrazovka s aplikáciami na streamovanie.
Foto istockphoto.com/Giuliano Benzin

Najvýraznejší je práve televízny prijímač, ktorý bol od 50. rokov 20. storočia súčasťou mnohých domácností. Pri každom rozhodnutí o prepnutie na inú televíznu stanicu bolo potrebné vstať z pohodlia gauča a prísť k zariadeniu, čo odporovalo základnej definícii oddychu pri sledovaní.
Prepnutie programu alebo zmena hlasitosti na diaľku by predstavovali výrazné zlepšenie kvality zážitku. Zároveň vo vtedajšej dobe rýchleho technologického rozvoja by išlo o naozaj prestížnu vymoženosť domácností. Hneď v roku 1950 spoločnosť s názvom Zenith Radio Corporation vytvorila prvý káblový diaľkový ovládač pre televízne zariadenie, ktorý nazvala Lazy Bones (z angl. lenivý človek, doslovne lenivé kosti). Prvý bezdrôtový ovládač zostrojil americký elektroinžinier Eugene Polley v roku 1955. Zariadenie však reagovalo na diaľku na akékoľvek silnejšie svetelné záblesky, nie iba tie z ovládača.

Rádiosignál, ultrazvuk a infračervené svetlo

Prvý bezdrôtový diaľkový ovládač pre bežnú spotrebnú elektroniku bol dostupný už v roku 1939, a to ovládač na rádio. Používal nízke rádiové frekvencie vo forme impulzov, ktorými vyslal správnu inštrukciu pre rádio.
V roku 1956 rakúsky vynálezca Robert Adler vytvoril bezdrôtový ovládač používajúci ultrazvuk. Televízor neustále počúval okolité zvuky so špeciálnym mikrofónom. Diaľkový ovládač po stlačení tlačidla vytvoril ultrazvuk s frekvenciou pre danú funkciu tlačidla. Zvuk vytvoril čisto mechanicky, takže nepotreboval batérie ani napájanie. Zároveň vydal zvuk počuteľný aj pre ľudské ucho, preto diaľkové ovládače na tomto princípe získali prezývku kliker. Nevýhodou bolo, že ultrazvuk bol nepríjemný pre psy. Takisto ho vydávali aj iné bežné udalosti v domácnosti ako náraz železného predmetu na sklo a pod. Tie televízor tiež zachytil a mylne považoval za príkaz, ktorý vykonal. Neskôr vznikli aj elektronické ultrazvukové diaľkové ovládače, ktoré boli o niečo spoľahlivejšie.
Nasledujúce modely bezdrôtových diaľkových ovládačov používali na komunikáciu s prístrojom infračervené svetlo. Televízor neustále sledoval svoje okolie špeciálnou kamerou. Diaľkový ovládač musel byť vhodne nasmerovaný, aby bliknutie bolo viditeľné pre prijímač. Rôzna séria bliknutí zodpovedala rôznej funkcionalite. Na začiatku išlo iba o prepínanie televízneho kanálu a nastavenie hlasitosti. Infračervené blikanie bolo veľmi rýchle a zároveň neviditeľné pre ľudské oko.

Starý ovládač na rádio
Prvý bezdrôtový diaľkový ovládač pre rádio, foto wikipédia/Keith Schengili-Roberts, public domain

Nové funkcie

Od roku 1970 už všetky diaľkové ovládače fungovali plne elektronicky. Vyslali rôzny sled bliknutí infračerveného svetla, čím jasne určili stlačené tlačidlo na ovládači. Tlačidiel podstatne pribudlo, podobne ako ich poznáme v súčasnosti. Od roku 1973 začali televízie poskytovať doplnkovú službu v podobe známeho teletextu. Diváci si mohli jednoduché textové správy prezerať pomocou diaľkového ovládača. To vyžadovalo pridanie viacerých nových tlačidiel na diaľkový ovládač. Teletext bol obľúbený aj na Slovensku na prelome tisícročí a niektoré slovenské televízie ho dokonca prevádzkujú doteraz.

Celý článok nájdete v časopise Quark 8/2025.

Vďaka predplatnému si ho však môžete dočítať už teraz a získať aj prístup k exkluzívnemu obsahu!

Máte predplatné?

Autor článku: Stanislav Griguš
Fakulta matematiky, fyziky a informatiky
Univerzita Komenského v Bratislave