Pozornosť, ktorú spoločnosť venuje ľudskému telu, je prirodzenou súčasťou našej histórie a je stará ako samotné ľudstvo. O tom, ako a prečo sa menil ideál krásy človeka v priebehu storočí, sme sa rozprávali s historičkou Patríciou Fogelovou zo Spoločenskovedného ústavu Centra spoločenských a psychologických vied SAV, v. v. i.
Mgr. Patrícia Fogelová, PhD., pracuje ako vedecká pracovníčka v Spoločenskovednom ústave CSPV SAV, v. v. i., v Košiciach. Vo svojom výskume sa orientuje na politické a sociálne dejiny v 1. polovici 20. storočia, najmä na témy týkajúce sa autoritárskych režimov, interetnických vzťahov, verejného priestoru a pamäti.
Ktoré artefakty nám umožňujú skúmať ideál krásy v minulosti?
K najstarším dokladom stvárnenia ľudského tela patria sošky venuše, charakteristické výraznými krivkami. Na ženské telo praveké spoločnosti nahliadali ako na zdroj plodnosti a fyzický ideál krásy bol úzko prepojený so schopnosťou reprodukcie. Kult matky bol v neolitickej spoločnosti tiež základom náboženských predstáv o svete. Okrem zachovaných sošiek možno vyobrazené ľudské postavy nájsť aj na jaskynných maľbách.
Neskôr, v staroveku sa záujem o ľudské telo stal súčasťou každej známej kultúry a vyobrazenia ľudského tela nájdeme vo všetkých častiach sveta. Pramene, ktoré nám umožňujú skúmať ideál krásy v minulosti, zahŕňajú najmä maľby, reliéfy a sochárske diela a tiež filozofické texty a krásnu literatúru. V 20. storočí k nim pribudli noviny, časopisy a audiovizuálne nahrávky.
Ako vplývali na vnímanie fyzickej krásy dobové spoločenské normy?
Dobové predstavy, teda súbor dobových spoločenských noriem, zohrávali vo vnímaní fyzickej krásy dôležitú úlohu. Politické, spoločenské a estetické kritériá boli a neustále sú úzko spojené nádoby. Napríklad v období európskeho stredoveku, keď sa najvyššou hodnotou stalo duchovno, bolo vnímanie fyzickej krásy úzko späté s duchovnou stránkou človeka. Renesancia a humanizmus priviedli, v protiklade k týmto, opäť do popredia záujem o fyzické telo. Novovek a s ním spojený nástup reformácie kládol dôraz na praktické stránky krásy. S príchodom veku rozumu – s nástupom osvietenstva – sa predstavy o kráse ľudského tela začali viac racionalizovať a dôležitú rolu pri nazeraní na to, čo je krásne, zohral zrod modernej vedy.
Vieme, čo zohrávalo významnú úlohu v starovekom Grécku?
Rekonštruovať pohľad na fyzickú krásu v období, ktoré je od našej prítomnosti časovo vzdialené viac ako dve tisícročia, nie je jednoduché. Niet však pochýb, že v starovekom Grécku zohrávala pri pohľade na fyzickú krásu tela dôležitú rolu filozofia. Estetika bola už od čias Pytagora (6. storočie pred n. l.) súčasťou vnútorne prepojenej disciplíny zahŕňajúcej kozmológiu, matematiku a prírodnú vedu. Aj najznámejší grécki filozofi Sokrates a Platón sa zaoberali témou krásy. Platón ovplyvnený filozofiou svojho učiteľa Sokrata ponúkol svojim súčasníkom komplexnejší pohľad na krásu definovanú prostredníctvom harmónie a úmernosti, ktoré našli uplatnenie v hudbe, architektúre a iných oblastiach. Geometricky definované proporčné vzťahy zohrávali dôležitú úlohu aj v prípade ľudského tela.
Stelesnením súboru pravidiel spätých s ideálnymi proporciami je socha Doryfora, jedna z najznámejších zachovaných antických sôch. Postava svalnatého, dobre stavaného mužského bojovníka je stelesnením symetrie, tak ako ju chápali grécki filozofi.
S gréckym ideálom krásy sa často spája aj pojem kalokagatia…
Tento pojem vznikol spojením dvoch slov kalos (krásny) a agathos (dobrý). Za krásnu sa považovala osoba, ktorá bola stelesnením oboch pojmov – oplývala dôstojnosťou, odvahou, ušľachtilosťou a morálnymi kvalitami, a zároveň bola športovo a vojensky zdatná.
Symetria, správne proporcie a harmónia ako oporné piliere kánonu krásy pretrvali po celé obdobie staroveku.
Z čoho vychádzali stredoveké predstavy o kráse?
Stredoveká filozofia nadväzovala pri definovaní krásy do značnej miery na antické filozofické tradície, najmä na už spomínané pytagorovsko-proporčné kritériá vnímania krásy. Známa je napríklad stredoveká symbolika homo quadratus, ktorá vychádzala z predstavy, že číslo štyri je základným číslom v prírode – existujú štyri svetové strany, štyri fázy mesiaca, štyri ročné obdobia atď.
Stredoveké predstavy o kráse ovplyvnil svojou prácou aj rímsky architekt a autor knihy De Architectura (O architektúre) Vitruvius. Jeho dielo hovorí o architektúre, no obsahuje tiež úvahy o konštrukcii ľudského tela. Podľa Vitruvia je číslo štyri aj číslom človeka, pretože rozpätie rúk zodpovedá jeho výške, čím je daná základňa a výška ideálneho štvorca. Z jeho predstáv o proporciách človeka je odvodená aj kresba Vitruviánsky muž pochádzajúca približne z konca 15. storočia, ktorej autorom je Leonardo da Vinci.
Vďaka rímskemu filozofovi Boëthiovi, známemu jeho prekladmi gréckych diel do latinčiny, sa pytagorovská tradícia uchovala až do stredoveku. Základom vnímania toho, čo je estetické, sa stala kozmická harmónia. V nej bolo podľa stredovekých predstáv usporiadané všetko na základe určitého poriadku a miery. Proporčná estetika sa plne rozvinula v čase vrcholného stredoveku, takže mnohé traktáty o umení obsahovali opis postáv prostredníctvom geometrických súradníc.
Za rozhovor ďakuje redakcia Quarku
Pôvodný text vyšiel v online brožúre s názvom Obezita, ktorá je voľne prístupná na stránke Otvorenej akadémie SAV: otvorenaakademia.sav.sk.
