Putujúci magnetar

Astronómovia, ktorí dlhodobo sledovali magnetar putujúci Mliečnou cestou, zistili, že nevznikol zo supernovy, čo je nezvyčajné. Väčšina magnetarov vzniká pri kolapse hmotnej hviezdy, tento magnetar má však zrejme iný pôvod.

Magnetar objavili v roku 2008 a  označili ako SGR 0501+4516 (SGR je skratka soft gamma repeater) pre jeho sporadické záblesky intenzívneho gama a röntgenového žiarenia. Pútnik je exotický typ neutrónovej hviezdy, hustého zvyšku hmotnej hviezdy, ktorý má veľkosť pozemského mesta (priemer asi 20 km), ale v tomto prípade aj veľmi silné magnetické pole.

Neznáme miesto vzniku

Pohyb magnetaru sledovali v rokoch 2010, 2012 a 2020 Hubblov vesmírny ďalekohľad (HST) a pozemné observatóriá na Havaji a v Španielsku. Tím vedený Ashley Chrimesom z Európskeho centra pre vesmírny výskum a technológie v holandskom Noordwijku porovnal tieto pozorovania s presnými meraniami z ďalekohľadu európskej družice Gaia, aby skalibroval pohyb magnetaru pri jeho ceste naprieč našou Galaxiou. Záhadné je, že pohyb magnetaru sa odohrával ďaleko od akýchkoľvek zvyškov supernov alebo hviezdokôp, ktoré by mohli byť prisudzované jeho vzniku.

Je to po prvý raz, čo miesto vzniku mladého magnetaru s dobrými vymedzeniami jeho dráhy v minulosti nebolo identifikované, objasňuje A. Chrimes. Vznik magnetarov nie je ešte celkom dobre pochopený, hlavne pre ich malý počet a ťažkosti pri pozorovaniach týchto vzdialených hviezd. Dosiaľ bolo v Mliečnej ceste alebo v jej galaktických susedoch – Magellanových mrakoch – objavených len asi 30 týchto mladých osamelých neutrónových hviezd.

Ako slimák pri Saturne

Astronómovia monitorovaním magnetaru v blízkej infračervenej oblasti zistili, že sa pohybuje po oblohe rýchlosťou asi päť oblúkových milisekúnd za rok. To je ekvivalentné sledovaniu pohybu slimáka v blízkosti Saturna – keďže odhadovaná vzdialenosť magnetaru je 6 500 svetelných rokov a pozorovaná rýchlosť je asi 50 km/s (180 000 km/h). Keďže sa nachádza v blízkosti zvyšku supernovy HB9, ktorá vybuchla pred 4 000 až 7 000 rokmi, vedci sa domnievali, že SGR 0501+4516 by mohol pochádzať z tejto explózie.

Pri spätnom pohľade na jeho pohyb však zistíme, že jeho dráha nikdy nepreťala ešte vždy sa rozpínajúcu obálku plynu z explózie supernovy. V skutočnosti sa vedeckému tímu nepodarilo spojiť túto neutrónovú hviezdu s akýmkoľvek blízkym zvyškom supernovy alebo hviezdokopou. Je jasné, že väčšina magnetarov sú bežné neutrónové hviezdy v tom zmysle, že sú výsledkom kolapsu jadra veľmi hmotnej hviezdy, poznamenáva A. Chrimes. V prípade SGR 0501+4516 však nedokážeme identifikovať spoľahlivo miesto jeho vzniku.

Hypotézy bez dôkazu

Objav hrá dôležitú rolu v otázke, či rozumieme tomu, ako hviezdy končia svoj život, vysvetľuje Andrew Levan z Radboudovej univerzity v holandskom Nijmegene. Je možné, hoci málo pravdepodobné, že magnetar je starší, než sa myslelo, zvyšok jeho supernovy sa už rozptýlil a nie je ho už možné pozorovať. Alebo vznikol zo supernovy po kolapse jadra menej hmotnej hviezdy. Časť hmoty strhnutá druhou zložkou dvojhviezdy by totiž mohla vyvolať slabšiu explóziu. Absencia akéhokoľvek objektu v blízkosti SGR 0501+4516 však toto vysvetlenie spochybňuje. Je tiež možné, že vznikol mechanizmom, ktorý zatiaľ nebol pri vzniku magnetarov pozorovaný.

Magnetar mohol byť produktom splynutia dvoch neutrónových hviezd, alebo mohol vzniknúť po splynutí dvoch bielych trpaslíkov, či vtedy, keď si jeden biely trpaslík stiahne dostatok hmoty z druhej zložky dvojhviezdy. Tieto hypotézy o vzniku magnetarov boli navrhované už pred desiatkami rokov, ale ešte vždy nám chýba priamy dôkaz, uviedol A. Chrimes. Naďalej je ťažké povedať, ktorý scenár vzniku SGR 0501+4516 je správny. Plánujeme ďalšie pozorovania s HST, aby sme získali podobné merania pre oveľa viac magnetarov, dodáva A. Chrimes.

Autor textu: RNDr. ZDENĚK KOMÁREK