Slovenský papagáj

Mimoriadne pestré zafarbenie peria robí z včelárika nášho najkrajšieho vtáka.

V našej prírode sa stretneme s rôznymi druhmi vtákov. Mnohé nás zaujmú svojím krásnym melodickým spevom, iné zasa nádherným zafarbením. K takýmto druhom patrí aj jeden z našich najpestrejších vtákov – včelárik zlatý (Merops apiaster).

Do čeľade včelárikovité (Meropidae) veda zahŕňa 23 druhov vtákov. Sú to prevažne malé až stredne veľké vtáky so štíhlym a podlhovastým tvarom tela. Ich charakteristickým znakom je dlhý, mierne ohnutý zobák, krátke nohy a predĺžené stredové kormidlové chvostové perá, ktoré má väčšina druhov. Ďalším znakom je ich veľmi pestré operenie, často zelenej, modrej, žltej a červenej farby. Charakteristické je aj zafarbenie hlavy s čiernou maskou a kontrastnou hrdlovou škvrnou. Včeláriky obývajú predovšetkým otvorenú rovinatú krajinu s riedkym porastom stromov alebo kríkov. Niektoré  žijú aj v tropických pralesoch. Väčšina druhov sa vyskytuje najmä v tropickom a subtropickom pásme Afriky, v Ázii a Austrálii. Včeláriky sú charakteristické aj tým, že sa živia lietajúcim hmyzom. Hniezdia jedenkrát ročne, spravidla v kolóniách v zemných dierach, ktoré si samy vyhrabávajú. Len niektoré druhy, vyskytujúce sa v pralesoch, žijú samotársky. V našej prírode, ale aj v celej Európe sa vyskytuje len jediný druh – včelárik zlatý.

Chvíle oddychu využívajú včeláriky na čistenie peria.

Najpestrejší vták 

Včelárik zlatý patrí v našej prírode k nápadným a neprehliadnuteľným druhom. Jeho zafarbenie je veľmi pestré, pripomínajúce pestré farby tropických druhov vtákov. Preto niet divu, že neznalý návštevník prírody je po jeho vzhliadnutí presvedčený, že uletel z klietky chovateľa exotických druhov vtákov. Na chrbtovej strane je v prednej časti gaštanovo hnedý, v zadnej časti žiarivo zlatožltý. Zospodu je modrozelený so žltým hrdlom. Krídla má modrozelené a gaštanovohnedé s tmavým okrajom, chvost je modrozelený s modrým lemovaním, prostredné perá na chvoste má predĺžené a zašpicatené. Nad koreňom zobáka má na čele biele lemovanie, ktoré prechádza do blankytnomodrej a zelenkavej farby. Na boku hlavy má čierny pruh, ktorý prechádza cez oko. Čiernym pruhom je lemované aj žlté hrdlo, ktoré ho oddeľuje od modrých pŕs. Mimoriadne zaujímavé je zafarbenie spodnej časti tela, ktoré sa pri zamračenej oblohe javí ako modré, no pri slnečnom svite sa zafarbuje do smaragdovozeleného odtieňa. Samec a samička majú zafarbenie peria rovnaké, líšia sa len malými rozdielmi. Zafarbenie samčekov je o trochu sýtejšie a výraznejšie ako zafarbenie samičiek.

Z histórie výskytu

So včelárikom zlatým sa v našej prírode stretávame až od polovice minulého storočia. Kedysi sa u nás vôbec nevyskytoval. Do roku 1946 sú správy o jeho výskyte len sporadické a v mnohých prípadoch aj nespoľahlivo dokladované. Výrazný nárast početnosti nastal až po roku 1946. Čo bolo jeho príčinou, nie je doposiaľ vysvetlené. Už v roku 1947 bolo na území  južného Slovenska zaznamenaných viacero početných kolónií včelárikov. V ďalších rokoch prenikali včeláriky ďalej na sever a obsadili niektoré lokality na východnom Slovensku. Ich stav sa však začal znižovať a až po roku 1950 sa stabilizoval. V súčasnosti sa so včelárikom zlatým v našej prírode stretneme pomerne vzácne. Vyskytuje sa predovšetkým na juhozápadnom, západnom a východnom Slovensku, kde osídľuje teplé rovinaté alebo mierne zvlnené nížiny a pahorkatiny s ojedinelými stromami alebo kríkmi. Jeho výskyt je podmienený aj vhodnými lokalitami na hniezdenie. Takými sú najmä piesčité, sprašové alebo hlinité kolmé steny, kde si buduje hniezdne nory. Medzi takéto lokality patria najmä staré a opustené tehelne, pieskovne alebo obnažené brehy, ktoré vznikli po zosuvoch pôdy. Včeláriky patria medzi prísne sťahovavé druhy. Zimujú v tropickej a južnej Afrike. Na naše územie prilietajú najneskôr z našich vtákov, spravidla až v prvej polovici mája. Odlietajú veľmi skoro, často už v auguste a v prvej polovici septembra.

Spoločenské vtáky 

Včeláriky patria medzi vynikajúcich letcov. Ich let sa podobá letu lastovičiek.

Včeláriky najčastejšie hniezdia v menších alebo väčších v kolóniách, zriedkavo aj jednotlivo. Často sa po návrate na hniezdne územie vracajú na rovnaké miesta, kde hniezdili aj v predchádzajúcich rokoch. V polovici mája už býva v kolóniách včelárikov rušno. Menšie alebo väčšie skupinky vtákov sa ladným letom vznášajú nad hniezdiskom a neustálym charakteristickým pirri-pirri oznamujú svoj prílet. Potom sa usadia a začínajú vytvárať páry, čomu predchádza zaujímavý svadobný rituál. Keď si samček vyhliadne vhodnú partnerku, začne jej dvoriť. Prilieta k nej a tesne si sadne vedľa nej na konár, pričom trhane pokyvuje hlavou a krídlami a vydáva hrdelné zvuky. Tento rituál opakuje viackrát za sebou aj niekoľko dní, pričom k samičke prisadá čoraz tesnejšie, až sa jej dotýka. Často jej nosí rôzne dobroty v podobe chutného hmyzu. Ak samička prijme ponuku partnera, môže dôjsť k páreniu. Vytvorený pár potom začína hĺbiť hniezdnu noru. Vyhliadnu si vhodné miesto a silnými údermi zobáka narušia povrch steny, ktorý postupne prehlbujú. Hlinu vyhrabávajú z nory krátkymi nohami. Táto ťažká a únavná práca trvá včelárikom 8 až 14 dní, v závislosti od tvrdosti zeminy. Pri nej si často obrúsia špičku zobáka, tá im však časom dorastie. Niekedy obsadí pár už jestvujúcu noru vyhrabanú v predchádzajúcich rokoch. Hotová nora býva 80 až 150 cm dlhá a v priemere 5 centimetrov široká. Na jej konci je vyhrabaná širšia hniezdna kotlinka. Obsadenú noru spoznáme aj podľa toho, že jej spodná strana má dve charakteristické ryhy po nohách včelárikov. Po dokončení hniezdnej nory, zvyčajne až koncom mája, začína samička so znáškou. Na holý podklad hniezdnej kotlinky  postupne znesie 5 až 6 lesklých bielych vajíčok. Po dokončení znášky ich striedavo so samčekom asi 22 dní zahrievajú. Vyliahnuté mláďatá sú holé a v prvých dňoch po narodení ich samička zahrieva. V tom čase im potravu  zabezpečuje samček. Neskôr už mláďatá kŕmia obaja rodičia. Keď sú mladé včeláriky odrastené, čakajú na potravu pri ústí nory, pričom sa pravidelne striedajú, aby sa potrava ušla každému. Mladé včeláriky vylietajú z hniezdnej nory asi po dvadsiatich dňoch. Vylietajú postupne počas niekoľkých dní. Aj po vyletení sú ešte asi dva týždne kŕmené rodičmi a na noc sa do hniezdnej nory vracajú.

Obratní lovci 

Včeláriky patria medzi vynikajúcich letcov. Ich hlavnú potravu tvorí lietajúci hmyz, ktorý lovia počas letu. Do široko roztvoreného zobáka chytajú včely, osy, čmele, sršne, ale aj vážky, motýle a rôzne chrobáky. Korisť požierajú v celku a nestráviteľné časti vyvrhujú. Ak kŕmia mláďatá väčšou korisťou, ako sú napríklad vážky, pohadzovaním si ju upravia tak, aby hlavou smerovala dopredu a mohli ju lepšie podať mláďaťu do zobáka. Mnohokrát som mal možnosť pozorovať včeláriky pri love koristi. Za potravou lietali väčšinou pomerne ďaleko od hniezdisk, najčastejšie nad polia s poľnohospodárskymi kultúrami. Lietali nízko nad zemou, obratne a neuveriteľne rýchlo prenasledovali rôznorodý hmyz. Často sedávali aj na drôtoch elektrického vedenia alebo na stromoch a odtiaľ vylietali za okolo letiacim hmyzom. V čase kŕmenia mláďat bola frekvencia príletov do hniezdnych nôr pomerne častá, najmä počas pokojných slnečných dní, kedy bolo všade dostatok potravy. Pri daždivom alebo veternom počasí väčšinou včeláriky len posedávali na blízkych stromoch alebo kríkoch a nelovili. Skladba potravy sa sezónne môže meniť najmä podľa aktuálneho výskytu jednotlivých druhov hmyzu. Pozorovaním som zistil, že ich najčastejšou potravou bol blanokrídly hmyz, najmä čmele, včely, osy a iné druhy. Pomerne často boli ich korisťou aj vážky a motýle. Len ojedinele to boli aj menšie druhy rôznych chrobákov.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 08/2018. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.

Text a foto Ing. Ľubor Čačko

One thought on “Slovenský papagáj

  1. Spätný odkaz Bratislava: Sandberg - Weitov lom - nenáročná túra s deťmi | Malí Výletníci

Komentáre sú zakázané