Tatranský mercúň

Svišť vrchovský tatranský je pomerne veľký hlodavec s okrúhlou hlavou, malými uškami a krátkymi nohami.

Svišť vrchovský tatranský je spolu s kamzíkom vrchovským tatranským endemitom Tatier a vyskytuje sa len na tomto území.

Svišť patrí medzi naše najznámejšie, ale aj najvýznamnejšie živočíchy. Na Liptove ho inak nenazvú ako mercúň. Volajú ho aj piskáč, hvizdoš, hôrny syseľ, mrmloň alebo najnovšie tatranská píšťalka.

Rozvetvená rodina

Svišť vrchovský patrí medzi hlodavce z čeľade vevericovité. Na svete žije 13 druhov svišťov, z toho päť druhov obýva Severnú Ameriku a osem druhov Euráziu. V Európe sa vyskytujú len dva druhy svišťov, a to svišť bobak (Marmota bobak), ktorý je rozšírený od juhovýchodnej Európy až po stepi v Strednej Ázii, a svišť vrchovský (Marmota marmota), ktorý sa delí na dva poddruhy. Svišť vrchovský alpský (Marmota marmota marmota) je rozšírený vo vysokohorských oblastiach Álp, Apenín a Pyrenejí a svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris) žije v Karpatoch.

Hmotnosť svišťa závisí od ročného obdobia, najťažší býva na jeseň.

Na Slovensku sa vyskytuje poddruh svišťa vrchovského tatranského. Tento samostatný poddruh svišťa je na našom území glaciálny relikt a endemit, ktorý sa v Tatrách izolovane vyvíjal po ústupe ľadovcov na konci štvrtohôr. Osobitosť tatranskej populácie svišťa vrchovského ako prvý popísal Jozef Kratochvíl v roku 1961. Skúmaním našich populácií svišťov zistil, že majú odlišnú morfológiu lebiek. Významným rozlišovacím znakom tatranskej geografickej rasy je dlhšia nosová kosť a predovšetkým jej väčšia šírka v oblasti úst.

Zavalitý hlodavec

Svišť vrchovský tatranský je pomerne veľký hlodavec s okrúhlou hlavou, malými uškami a krátkymi nohami, ktoré majú silné pazúry prispôsobené na hrabanie.

Svišť je typické spoločenské zviera.

Má zavalité telo a stredne dlhý huňatý chvost. Pred chladom ho chráni silná vrstva tuku a hustá dlhá srsť. Sfarbenie srsti na chrbte je hrdzavohnedé, boky a spodok tela sú žltosivé, hlavu a koniec chvosta má takmer čierny. Dospelé svište majú okolo nosa žltú, tmavo lemovanú polmesiačikovitú škvrnu. Oči má umiestnené vysoko pri temene hlavy, čo mu umožňuje pozorovať a kontrolovať široký priestor okolo seba. Pre svišťa sú typické dva hnedé alebo hnedožlté hlodáky, ktoré mu trčia z papule. Dospelý svišť dosahuje dĺžku asi 50 cm. Jeho hmotnosť závisí od ročného obdobia. Najťažší je na jeseň, keď môže vážiť až 8 kg, pri zimnom spánku stráca asi polovicu hmotnosti. Svojou zavalitou stavbou tela je nezameniteľný s iným hlodavcom. Je veľmi ostražitý a pri pozorovaní často panáčkuje. V nebezpečenstve sa ozýva ostrým hvizdom, čím varuje ostatných súkmeňovcov pred nepriateľom.

V nebezpečenstve sa ozýva ostrým hvizdom, čím varuje ostatných pred nepriateľom.

Spoločenský život

Svišť je typické spoločenské zviera. Žije v podzemných norách v menších alebo väčších kolóniách. Rodinu tvorí dospelý samec a samica s mláďatami. Členovia rodinnej skupiny obývajú spoločné teritórium. Jednotlivé rodiny vytvárajú kolónie s počtom až 18 jedincov. Svište sú počas dňa aktívne len v určitých obdobiach. Najaktívnejšie bývajú počas teplých slnečných dní. Vtedy v skorých ranných a popoludňajších hodinách vychádzajú za potravou alebo sa vyhrievajú na slnku. Ich aktivita však klesá v nepriaznivom daždivom počasí aj v horúcich dňoch, keď sú zalezené vo svojich úkrytoch – podzemných norách. Svište majú viacero typov nôr. Sú to predovšetkým materské nory, kde samica rodí a vychováva mláďatá, a odpočinkové aj únikové nory slúžiace na rýchly úkryt pred nepriateľom. Nory si vyhrabávajú až do hĺbky 1,5 metra, ale môžu byť aj hlbšie a dlhšie, najmä ak slúžia na zimný spánok (hibernáciu).

Pre svišťa sú typické dva hnedé alebo hnedožlté hlodáky, ktoré mu trčia z papule.

Nora má zvyčajne dva vchody. Obytná komora je umiestnená vždy vyššie ako chodby, ktoré k nej smerujú. Okrem toho si svište budujú aj slepé chodby na odkladanie trusu. Letné brlohy, ktoré bývajú umiestnené vo vyšších polohách, sú menšie a svište ich využívajú v období rodenia a výchovy mláďat. Slúžia však aj ako úkryt pri hroziacom nebezpečenstve. Svište si nory vyhrabávajú v hlbších skeletových pôdach a vhodne ich kombinujú s prirodzenými priestormi pod balvanmi, čím vytvárajú dômyselné podzemné systémy. V komplexoch takýchto nôr strávia až 80 % svojho života. Slúžia im na spánok, na výchovu mláďat, ako úkryt pred nepriaznivými klimatickými vplyvmi a v neposlednom rade aj ako ochrana pred predátormi.

Mláďatá svišťa sú veľmi hravé.

Opatrný vegetarián

Svište sú vegetariáni. Ich potrava je výlučne rastlinná. Živia sa rôznymi nadzemnými časťami vysokohorských druhov tráv a bylín, kvetmi, zrelými plodmi, ale aj koreňmi rastlín alebo larválnymi štádiami hmyzu. Pasú sa v blízkosti brlohov, aby sa v prípade nebezpečenstva mohli skryť do diery. Na stráži býva zvyčajne starý samec, ktorý ostrým hrdelným hvízdaním upozorňuje ostatných na hroziace nebezpečenstvo. Svište majú vynikajúci zrak i sluch a ich vrodená ostražitosť im neraz zachraňuje život. Pária sa v priebehu mája. Po piatich týždňoch gravidity rodí samica v brlohu dve až šesť slepých a holých mláďat, ktoré asi šesť týždňov zostávajú v brlohu a ich potravu tvorí len materské mlieko. Potom vychádzajú z brloha von a začínajú sa pásť. Sú veľmi hravé, často sa stavajú na zadné nohy, vyskakujú do výšky a naháňajú sa. Sú aj veľmi zvedavé a málo opatrné, preto sa ľahko stávajú korisťou predátorov. Mláďatá rýchlo rastú a do jesene takmer dosiahnu veľkosť dospelých jedincov.

Mláďatá svišťov zostávajú v brlohu šesť týždňov, až potom vychádzajú.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 11/2020. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.

Text a foto Ing. Ľubor Čačko

Komentáre