Toasty do vesmíru

Najvzdialenejšie vesmírne sondy NASA Voyager 1 a 2, vypustené v auguste a septembri 1977, nesú do medzihviezdneho priestoru dva exempláre zlatej platne s informáciami o pozemšťanoch a pozdravom pre prípadných mimozemšťanov.

Škoda, že mimozemšťania sa zrejme nikdy nedozvedia o pravom pôvode istého materiálu, ktorý tiež prispel k úspešnému preletu sond naprieč našou Slnečnou sústavou. Jeho použitie pritom svedčí o vynaliezavosti pozemšťanov práve tak ako obsah zlatých platní.

Misia v ohrození

Asi dva mesiace pred štartom oboch sond vedci NASA zistili, že magnetické pole Jupitera bude oveľa silnejšie, než sa pôvodne očakávalo. Vysoko­energetické častice mohli vytvárať až 40-tisícvoltové indukované napätia, ktoré by pri plánovanom blízkom prelete Voyagerov zničili ich elektroniku. Nebol už čas na doplnenie zásob špeciálnych materiálov (kapton, Mylar) a odklad štartu neprichádzal do úvahy pre jedinečnú konšteláciu planét, aká sa vyskytuje iba raz za 175 rokov.

Šéf projektu John Casani a hlavný inžinier Frank Locatell teda poslali technika do miestneho supermarketu, aby tam vykúpil všetku kuchynskú hliníkovú fóliu, ktorú zoženie. Po očistení utierkami s alkoholom ňou obalili elektrické rozvody sond. Voyagery stihli štart z Mysu Canaveral, prežili magnetické víchrice Jupitera, po prvý raz zblízka fotografovali plynové obry Slnečnej sústavy a zamierili medzi hviezdy, odkiaľ sa po takmer 50 rokoch naďalej ozývajú. Vďaka rovnakému alobalu, do akého si balíme jedlo na desiatu do práce.

Z balónov na čokoládu

V 19. storočí sa na balenie jedla bežne používala tenká cínová fólia – staniol. Tá však dodávala kovovú príchuť, v kontakte so syrmi černela a farbila aj obsah. O lisovanie hliníka sa pokúšali už v rokoch 1903 až 1907 vo Francúzsku, no s prvou úspešnou technológiou kontinuálneho, tzv. knižného lisovania prišiel v roku 1910 švajčiarsky priemyselník Robert Neher.

R. Neher svoju fóliu vyvinul na zabezpečenie vzduchotesnosti teplovzdušných balónov, keď však zistil, že sa na to nehodí, začal ju ponúkať na balenie potravín. Tenké hliníkové obaly sa začali používať na balenie čokolády, alebo napríklad ako tuby na cukríky. Keď pred sto rokmi, v roku 1926, americká firma U.S. Foil Company začala masovú výrobu hliníkovej fólie na domáce použitie pod názvom Reynolds Wrap, stala sa okamžite hitom. Zrodil sa alobal, ktorý poznáme dodnes.

Roztavený hliník prechádza opakovaným valcovaním pri teplotách asi 525 °C až po izbové teploty, kým sa platňa s hrúbkou 60 cm postupne nezredukuje až na 0,2 mm. ​Počas valcovania sa fólia natiera tenkou vrstvou oleja alebo maziva, aby sa znížilo trenie (preto ju technici JPL a NASA otierali osuškami). Keď sa na záver valcujú dva plátky naraz, vytvára to lesklú stranu (v kontakte s valcami) a matnú stranu (v kontakte s druhým plátom fólie).

Obal na všetko

Fólia obsahuje 98,5 až 99,5 % hliníka. Je odolná proti korózii vďaka vrstve oxidu hlinitého, ktorý sa tvorí na povrchu pri vystavení vzduchu. Pôsobí ako bariéra, ktorá chráni hliník pred ďalšou oxidáciou. Odolá účinkom kyselín, alkalických látok a iných korozívnych činiteľov, čo je hlavný dôvod používania v potravinárstve, medicíne a farmaceutike. Záchranné termo fólie z aluminizovaného polyesterového filmu využívajú schopnosť udržať teplotu. Fólia je odolná proti účinkom UV a takmer nepriepustná pre kyslík, vďaka čomu je vhodná na balenie potravín citlivých na oxidáciu (sušené mlieko, káva). Hliník sa topí až pri 660 °C, takže fólia je bezpečná na pečenie.

Hoci je hliníková fólia úplne recyklovateľná, hľadajú sa aj alternatívy, napríklad polymérne fólie alebo kompozity z obnoviteľných zdrojov. Lacný a všestranne využiteľný alobal bude však v našich kuchyniach slúžiť ešte dlho. A ak nie, tak ho ešte o 40-tisíc rokov budú môcť objaviť mimozemšťania, keď bude Voyager 1 prelietať 1,6 svetelného roku od hviezdy Gliese 445 v súhvezdí Žirafa. Snáď sa im bude pozdávať.

Redakčný článok