Vedátor: Šťastie v nešťastí

Zoskočiť z najnižšej priečky rebríka nie je žiaden problém. No skákaním z tej najvyššej si už koledujeme o škaredý úraz, najmä ak máme vysoký rebrík. Pri páde z výšky 15 metrov už hrozí smrť, nad 25 metrov je to takmer istota. Ako je teda možné, že sa dá prežiť aj pád z výšky desiatich kilometrov?

Pri krátkom páde alebo skoku z malej výšky zohráva hlavnú úlohu gravitačná sila. Nebyť ostatných síl, každú sekundu pádu by jeho rýchlosť narástla o asi 10 metrov za sekundu, čiže 36 kilometrov za hodinu. Preto vie byť aj krátky pád smrteľný.
Pri páde však proti gravitačnej sile pôsobí sila odporu vzduchu. Tá je zo začiatku zanedbateľná, ale prudko rastie s rýchlosťou. Po chvíli gravitačnú silu dorovná a – kvôli opačnému smeru pôsobenia – vyruší. Pád sa tak ustáli a pokračuje konštantou rýchlosťou.

Teória…

Veľkosť tejto rýchlosti závisí od mnohých faktorov, akými sú hustota vzduchu či parametre padajúceho objektu alebo osoby. Rádovo je to približne 200 kilometrov za hodinu. Z tejto hodnoty je jasné, že náraz bude takmer určite znamenať smrť. Kľúčové je slovo takmer – s veľkou dávkou šťastia sa to dá prežiť.
Úspech spočíva najmä v mieste dopadu. Asfalt či betón značia istú smrť. Podobne ako betón sa pri týchto rýchlostiach správa aj voda. Nádej však poskytujú mäkké plochy, ako napríklad hlboký sneh, veľké kopy sena či koruny stromov – pri nich však hrozí riziko napichnutia sa na konár. Keď nie je k dispozícii mäkká plocha, istú nádej poskytuje aj šikmá plocha – napríklad okraj kopca či strecha domu. No dá sa vlastne vybrať miesto dopadu? Teória hovorí, že sa treba otočiť prednou časťou tela smerom dolu, pokrčiť nohy v kolenách a rozpažiť ruky. Potlačením ľavého či pravého ramena môžeme smerovať svoj pád – presne ako profesionálni parašutisti.

… a prax

Existuje niekoľko prípadov osôb, ktoré prežili pád z lietadla.
Letecký seržant Nicholas Stephen Alkemade (1922 – 1987) bol anglický guľometník počas druhej svetovej vojny, ktorý prežil pád bez padáku z výšky 5 500 metrov, keď opustil svoje horiace lietadlo. Musel byť veľmi prekvapený, že pád prežil, zachránil ho dopad na zasnežené borovice. Toto šťastie v nešťastí pokračovalo ďalším šťastím v nešťastí – zajali ho príslušníci gestapa, no v bezpečí sa dožil konca vojny.
Juliane Koepckeová (narodená v roku 1954) je peruánska zoologička nemeckého pôvodu, ktorá ako tínedžerka v roku 1971 prežila haváriu lietadla zasiahnutého bleskom a rozpadávajúceho sa 3 200 metrov nad zemou. J. Koepckeová zostala pripútaná k sedadlu, ktoré pravdepodobne stlmilo jej pád a zachránilo život. Jej rodičia boli biológovia a vďaka tomu strávila časť detstva v amazonskom pralese. Práve do neho dopadla a trvalo 11 dní, kým sa dostala do civilizácie. Následne strávila veľa času hľadaním svojej mamy, ktorá v lietadle sedela vedľa nej. Až neskôr zistila, že aj ona pád prežila, v pralese však podľahla zraneniam.
Rekordérkou je Vesna Vulovićová (1950 – 2016), srbská letuška v lietadle, v ktorom v roku 1972 vybuchla bomba. V. Vulovićová prežila pád bez padáka z výšky 10 160 metrov a iróniou osudu dopadla pri českej obci Srbská Kamenice. Z fraktúry lebky, zlomených rebier, stavcov, nôh a panvy sa po desiatich mesiacoch zotavila, jej ochrnutie sa ukázalo ako dočasné. Za prežitie vďačila najskôr tomu, že zostala uväznená v časti trupu, ktorá dopadla na zalesnený a zasnežený kopec, čo stlmilo pád.

Samuel Kováčik
Dublin Institute for Advanced Studies
Ilustračné foto Pixabay
Viac podobných článkov nájdete na stránke vedator.space.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 6/2020. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.
Komentáre