Zaniknutá kultúra

Polemika zástancov prudkého ekosociálneho rozvratu a pomalšie účinkujúcich záporných vplyvov míňa podstatu. Pôsobilo oboje.

Najznámejším symbolom Rapa Nui sú obrovské sochy moai vytesané zo sopečného tufu, často umiestnené na kamenných plošinách ahu, ktoré – len s málo výnimkami – lemujú pobrežie ostrova. Tento pohľad názorne približuje izolovanosť Rapa Nui v Tichom oceáne. Foto Valentí Rull

Veľkonočný ostrov (v miestnom jazyku Rapa Nui, Veľký Rapa, španielsky Isla de Pascua) leží v Tichom oceáne asi na polceste medzi Tahiti a Čile. Patrí k najizolovanejším trvale osídleným miestam zemegule. Na západe je najbližším takým miestom ostrov Pitcairn, vzdialený 2 075 km, najbližším početnejšie zaľudneným ostrovom Mangareva z Gambierovho súostrovia, vzdialená 2 606 km. Na východe je najbližšie oblasť mesta Concepción v strednom Čile, vzdialená 3 512 km. Izolovanosťou s Rapa Nui súperí iba juhoatlantické súostrovie Tristan da Cunha.

Záhadní kamenní obri

Rapa Nui vyniká predovšetkým kamennými archeologickými pamiatkami. Asi najznámejšie sú moai – obrovské štylizované sochy ľudí. Tesanie a doprava sôch boli náročné a viazali na seba veľké ľudské i materiálne zdroje. Rapanuičania museli mať vážny dôvod na ich stavbu. Na ostrove a v múzeách po celom svete sa ich zachovalo 887. Najviac na alebo pri kamenných plošinách nazývanýchahu, ktorých je pozdĺž celého pobrežia ostrova až 313, z nich 125 nieslo zväčša jedinú moai. Väčšinu ahu amoai ostrovania vybudovali, respektíve vytesali v rokoch 1200 až 1500. Medzi ahu s moai vyniká Ahu Tongariki, kde stálo až 15 sôch. Tradične bolimoai na ahu otočené do vnútrozemia, kam smerovali ich pohľady. Iba na jedinej ahu s názvom Ahu A Kivi hľadeli sochy na oceán. Izolovanémoaisú roztrúsené aj vo vnútrozemí. Mnohé zostali tam, kde ich sčasti vytesali z tufu, ale nedokončili – v kráteri vyhasnutej sopky Rano Raraku. Vďaka týmto pamiatkam patrí Rapa Nui od roku 1995 do Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Detail na moai. Samotnú sochu zvyčajne dopĺňal klobúk z mäkšieho červeného tufu a oči z koralu. Foto Valentí Rull

Odkiaľ prišli ostrovania?

Rapa Nui bol osídlený v závere trojtisícročnej kolonizácie Tichomoria predkami Polynézanov. Tí najprv migrovali z južnej Číny cez Tchaj-wan do Melanézie. Polynézia má tvar rovnoramenného trojuholníka, s Havajom, Novým Zélandom a Rapa Nui vo vrcholoch. Rapa Nui (a Nový Zéland) Polynézania osídlili až nakoniec, podľa rádiouhlíkových datovaní, ktoré uverejnila Janet Wilmshurstová z University of Hawaii v Honolulu (USA) s kolegami v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences, až okolo či po roku 1200. Jazykové, kultúrne a ďalšie znaky svedčia o tom, že predkami Rapanuičanov neboli Tahiťania či Tuamoťania z najbližších veľkých súostroví, ale ľudia zo vzdialenejších Markéz, ktorí prišli cez Mangarevu. Genetickú prímes od dávnych Juhoameričanov opísal v roku 2012 Erik Thorsby z Oslo University Hospital v Nórsku v časopise Philosophical Transactions of the Royal Society B a podporil tým atraktívne úvahy svojho krajana, vedca a cestovateľa Thora Heyerdahla (1914 – 2002), ktorý tiež skúmal ostrov. Rapanuičania sú ozaj najmä Polynézania. Pribúdajú ale dôkazy skoršej vlny juhoamerických kolonistov na ostrove. V Brazílii sa zasa objavili dôkazy prítomnosti Polynézanov, takže určitý kontakt medzi nimi existoval.

Novoveká história

Oficiálne Európania prvý raz navštívili ostrov v roku 1722. Lode holandského admirála Jacoba Roggeveena tam priplávali na Veľkú noc, čo dalo ostrovu meno. Podľa nepotvrdených indícií ich už v 16. či 17. storočí predbehli Španieli cestou z Južnej Ameriky na Filipíny. Následne boli na Rapa Nui dve španielske lode v roku 1770 a ich posádky potvrdili, že sochy na ostrove stáli. Ako tretia pristála pri brehoch Veľkonočného ostrova v roku 1774 výprava britského moreplavca Jamesa Cooka. V tomto období boli niektoré sochy zvalené, ale väčšina stála. Návštev Európanov pribúdalo. Zopakovala sa však tragédia z Nového sveta: zavlečené infekčné choroby a ďalšie neduhy prispeli k pokračovaniu úbytku v tom čase už iba približne dvoj- či trojtisícovej populácie Rapanuičanov. Dráma vyvrcholila nájazdmi peruánskych otrokárov v 60. rokoch 19. storočia, ktorí odvliekli polovicu ostrovanov. Domov sa z nich vrátila len časť. Zahynuli vrchný náčelník, jeho následník, aj znalci písma rongorongo, jediného v Polynézii. Choroby a emigrácia spôsobili, že v roku 1877 zostalo iba 111 ostrovanov. V súčasnosti tam opäť žije asi 6600 ľudí, viac než polovica potomkov domorodcov. Rapa Nui v roku 1888 anektovalo Čile.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 8/2017.

Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Zdeněk Urban
spolupracovník Quarku

Komentáre