Takmer polovica ľudí žije ešte vždy bez bezpečne spravovaných hygienických služieb. Nebezpečná voda, chýbajúca sanitácia a hygiena sú podľa Svetovej zdravotníckej organizácie každý deň príčinou úmrtí približne 1 000 detí mladších ako 5 rokov.
Mrazivé údaje by nám mali pomôcť pochopiť, že keď OSN vyhlásila 19. november za Svetový deň toaliet, nebolo v tom ani trocha recesie či namyslenosti rozvinutejšej časti sveta. Hoci splachovací záchod pôvodne vznikol ako aristokratický luxus, v skutočnosti je to každodenná maličkosť, ktorá chráni naše životy pred devastujúcimi nákazami.
Útok na monarchiu
Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie budú ešte v roku 2030 na svete žiť najmenej tri miliardy ľudí bez bezpečných záchodov, ak sa tempo pokroku v zavádzaní hygieny nezrýchli aspoň šesťnásobne. Prvý funkčný a relatívne moderný splachovací záchod sa pritom objavil dosť dávno na to, aby bol v súčasnosti prirodzenou súčasťou života všade na svete. Prečo to trvá tak dlho?
Prvý funkčný splachovací záchod vytvoril už v roku 1596 anglický šľachtic John Harington (1561 – 1612) pre svoju kmotru, kráľovnú Alžbetu I. v Richmond Palace. Svoj výtvor, ktorý obsahoval jeden splachovací ventil na vypúšťanie vody z nádrže zhora a druhý, wash-down, na vyprázdnenie misy zdola, popísal v pojednaní A New Discourse of a Stale Subject, Called the Metamorphosis of Ajax. Jej veličenstvo si však sťažovalo na prílišný hluk zariadenia a záchod nebol pripojený na kanalizáciu, takže kým niektoré problémy vyriešil, iné vytvoril. Predovšetkým však spomenuté dielo obsahovalo alegorický, zakódovaný útok na monarchiu, takže Harington upadol do nemilosti a záchod do zabudnutia.
Veľká stoka a veľký smrad
Latríny s kanálmi mali už v sumerskom Uruku pred 5 000 rokmi, žľaby s vodou používali Minójci na Kréte a pod antickým Rímom tiekla Veľká stoka – Cloaca Maxima. Toaletu, ktorá by ctila hygienu aj súkromie, však priniesol až novovek v Anglicku. Samotné Haringtonovo vodné kreslo bolo inováciou toalety Thomasa Brightfielda, splachovanej prostým prúdom z cisterny umiestnenej nad zariadením. V roku 1775 Alexander Cummings patentoval odtok v tvare písmena S, ktorý udržiava vodnú bariéru brániacu prenikaniu zápachu z kanalizácie. O tri roky neskôr Joseph Bramah prišiel s plavákovým ventilom, ktorý umožnil spláchnutie bez manuálneho dolievania vody.
Technický pokrok síce postupoval, no išlo skôr o experimenty. Väčšina ľudí žila v podmienkach, ktoré by sa optikou modernej hygieny nedali označiť inak ako nevyhovujúce. O širšom prijatí splachovacích toaliet rozhodla až séria epidémií cholery v prvej polovici 19. storočia, ktoré v Londýne zabili desiatky tisíc ľudí. Všetko urýchlilo horúce leto 1858, keď sa rieka Temža zmenila na neznesiteľnú žumpu – obdobie prezývané Veľký smrad. Mesto vybudovalo nový systém, splachovacie toalety sa začali rozširovať a epidémie ustupovať.
Čo je smart
Žijeme v dobe, keď je všetko smart: od hodiniek cez domácnosti po celé mestá. Akoby mohol záchod zostať bokom? Chytrosť toalety, ktorú v roku 2020 vyvinuli na Stanfordovej univerzite, nespočíva v tom, že sama zdvihne poklop – tento záchod hľadá v ľudskom odpade markery mnohých ochorení vrátane najťažších. Deteguje biele krvinky, bielkoviny či krv, výsledky odosiela do cloudu a môže sa integrovať s lekárskymi záznamami. Aby boli výsledky bezpečne spárované s konkrétnym človekom, systém sníma odtlačok prsta a kamera rozpoznáva análny otlačok, ktorý je vraj rovnako jedinečný.
Na výrobu toaletných mís sa časom vyskúšalo množstvo materiálov vrátane rôznych kovov a plastov. Naďalej však prevládajú porcelán a glazovaná kamenina. Ľudia si niekedy zo záchodov vyrábajú obývačky s televízormi či príručnou knižničkou… Na čom naozaj záleží, sú hygiena a zdravie. Prudérnejší ľudia možno pri téme záchodov krčia nosom; 19. novembra im možno pripomenúť, že skutočne nechutnými sú skôr cholera, dyzentéria a brušný týfus. V porovnaní s nimi je každý splachovací záchod smart.
Redakčný článok
Viac takýchto článkov a exkluzívneho obsahu môžete získať vďaka predplatnému.
Máte predplatné?
Prihlásiť sa