Zo Slovenska ku hviezdam

Maximilián Hell (1720 – 1792)

V máji tohto roku uplynie 300 rokov od narodenia popredného vedca svetového významu, ktorý vyrástol zo slovenských koreňov – Maximiliána Hella. Pôsobil ako katolícky kňaz, jezuita, vedec, pedagóg a prezentoval sa odbornou činnosťou v oblastiach matematiky, fyziky a astronómie. Patrí medzi tých málo našich rodákov, ktorí sa svojou prácou presadili aj v zahraničí a dosiahli medzinárodné uznanie a ocenenie.

Maximilián Rudolf Hell uzrel svetlo sveta 15. mája 1720 v slovenskej obci Štiavnické Bane, ktorá bola v tom období súčasťou Uhorska. Základné vzdelanie nadobudol v miestnej škole vo svojom rodisku. V štúdiu pokračoval na gymnáziu v neďalekej Banskej Bystrici, po ktorého skončení vstúpil do jezuitskej rehole. Štúdium mu nerobilo problémy, dosahoval dobré výsledky, preto sa rozhodol venovať vzdelávaniu aj ďalšie roky. Začal študovať teológiu, filozofiu a prírodné vedy v Jezuitskom kolégiu vo Viedni. Tam mal dokonca možnosť pôsobiť ako pomocný asistent v astronomickom observatóriu.
V roku 1750 bol vysvätený za kňaza a v roku 1751 získal titul doktor filozofie. Krátky čas potom učil na gymnáziu v Banskej Bystrici a na univerzite v Trnave, kde okrem iného pripravoval aj plány na vybudovanie observatória. V roku 1752 odišiel prednášať matematiku, fyziku a astronómiu na Jezuitskú akadémiu v Kluži (súčasné Rumunsko). Tu sa okrem iného zaslúžil aj o vybudovanie observatória. Jeho zásluhou boli postavené hvezdárne aj v Budíne a Jágri (súčasné Maďarsko). V roku 1755 bol vymenovaný za riaditeľa Univerzitnej hvezdárne vo Viedni a v tejto funkcii zotrval až do konca života.
Zomrel 14. apríla 1792. Pochovaný je v rakúskej obci Maria Enzersdorf pri Viedni.

Vardømuseene, budova múzea histórie ostrova Vardø

Pozorovanie Venuše

M. Hell udržiaval pracovné styky s ďalšími významnými vedcami a hvezdármi tých čias a mal aktívne kontakty s niektorými zahraničnými astronomickými pracoviskami. Prednášal a publikoval svoje odborné práce a objavy. Vydal 26 vedeckých štúdií, pripravoval kalendáre. V priebehu rokov 1757 – 1792 zostavil a vydal 37 astronomických ročeniek Ephemerides Astronomicae ad meridianum Vindobonensem. Niektoré vydania dokonca obsahovali vtedy veľmi vzácne mapy Mesiaca.
Venoval sa pozorovaniam Slnka, Mesiaca, planét a hviezd. V roku 1761 pozoroval vo Viedni zaujímavý astronomický úkaz – prechod Venuše popred slnečný disk (v niektorých časových obdobiach sa vnútorná planéta Venuša dostane do takej polohy medzi Slnko a Zem, že zo Zeme môžeme pozorovať, ako Venuša na svojej obežnej dráhe putuje ako malá čierna bodka popred Slnko). Pri tomto pozorovaní zistil a dokázal, že Venuša nemá nijaký mesiac.
Doslova priekopnícke boli jeho rozpravy v oblastiach výskumu polárnej žiary a magnetického poľa Zeme. Napísal aj niekoľko učebníc matematiky a veľmi okrajovo sa dotýkal aj literatúry, jazykovedy a histórie.

Maximilián Hell zaujíma v múzeu
dôstojné miesto.

Na ostrove Vardø

Možno najväčšou udalosťou v pracovnom živote a vedeckej činnosti M. Hella bolo organizovanie astronomickej expedície do Nórska za severný polárny kruh na ostrov Vardø. V roku 1769 mal totiž možnosť druhý raz pozorovať zaujímavé vesmírne predstavenie v podobe prechodu planéty Venuše popred slnečný disk. Samozrejme, že chcel túto príležitosť využiť, no bolo to trochu komplikovanejšie. Kým prvý prechod pozoroval priamo z viedenskej hvezdárne, v tomto druhom prípade to nebolo možné, keďže vedel, že prechod nastane v tejto zemepisnej polohe až po západe Slnka a vo Viedni bude v tom čase už noc. Preto bolo potrebné vycestovať na miesto, kde by bolo v čase priebehu úkazu Slnko nad obzorom. Uvažoval o vybudovaní pozorovacieho stanovišťa niekde na ďalekom severe za polárnym kruhom. Tam totiž nastáva počas mesiacov marec až september polárny deň, čo znamená, že Slnko pol roka vôbec nezapadá za obzor a je na oblohe celých 24 hodín.
S veľkým potešením preto prijal pozvanie dánsko-nórskeho kráľa Kristiána VII. (1749 – 1808), ktorý mu ako uznávanému odborníkovi navrhol pozorovať tento úkaz v oblasti severného Nórska za polárnym kruhom na ostrove Vardø. K samotnému pozvaniu prisľúbil aj všestrannú podporu a štedrú finančnú pomoc.
Na veľmi náročnú a niekoľko mesiacov trvajúcu expedíciu sa pripravil zodpovedne. Zostavil 12-člennú pracovnú skupinu a za najbližšieho spolupracovníka si vybral asistenta Trnavskej univerzity, svojho bývalého žiaka a rehoľného spolubrata Jána Šajnoviča. Namáhavú, veľmi dlhú a strastiplnú cestu z Viedne na Vardø absolvovali na konských povozoch a lodiach. Po príchode na ostrov sa sústredili na výber najvhodnejšieho miesta na pozorovanie, kde si vybudovali základný tábor.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 5/2020. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.

Text a foto Mgr. Peter Poliak

Komentáre