Praskajúca krása

Aj keď sa zábavná pyrotechnika dostáva postupne do nemilosti otcov miest, ohňostroj naďalej zostáva symbolom vítania Nového roku.

Kráľovský ohňostroj na Temži v roku 1749, foto wikipédia

Väčšina historikov sa zhoduje, že ohňostroj vynašli Číňania niekedy v 10. storočí. Predchádzalo mu však objavenie čierneho strelného prachu, ktorý sa často nesprávne nazýva pušný prach. Čierny strelný prach sa skladá z dvoch hlavných látok, a to okysličovadla a paliva. Ako okysličovadlo sa používal liadok, dusičnan draselný, čiže látka, ktorá pri zahrievaní uvoľňuje kyslík. Ako vysokoteplotné palivo použili vtedajší čínski chemici drevené uhlie a na zapálenie síru. Túto veľmi intenzívnu horiacu zmes popísal v roku 682 čínsky alchymista Sun S’-miao. Legenda hovorí, že istý čínsky kuchár raz túto zmes napchal do bambusovej rúrky a zapálil. Tak sa mal odohrať prvý výbuch petardy na svete. Zvuk, ktorý kuchár dosiahol, vystrašil celú dedinu. Číňania si vtedy pomysleli, že ak sa zľakli oni, výbuch by mohol zastrašiť aj Nian – zlú silu. Tak začali počas osláv lunárneho Nového roku hádzať do ohňa bambusové túrky naplnené výbušnou zmesou. Petardy mali taký úspech, že ich čoskoro začali používať na svadbách, pohreboch či pri narodení dieťaťa. Výrobcovia zistili, že veľké granuly strelného prachu horia relatívne pomaly, zatiaľ čo jemné zrnká prachu vybuchujú rýchlo, a tak jeden koniec dlhej bambusovej palice pevne uzavreli a naplnili ju zmesou. Keď veľké granuly v spodnej časti rúrky zapálili, rýchlo sa rozpínajúce plyny vytláčané z rúrky otvoreným koncom vymrštili raketu k oblohe. Ak všetko išlo dobre, vrchná časť rakety naplnená jemným strelným prachom vybuchla v najvyššom bode svojej dráhy. Poznanie výroby výbušného prachu a ohňostrojov sa rýchlo šírilo. Z Orientu prešlo do Byzancie a v 13. storočí do Európy. Počas stáročí sa spôsob vytvárania ohňostroja zmenil len málo, no niektoré veci sa vylepšili. Číňania pôvodne vedeli vytvoriť len biele a zlatožlté svetelné efekty. Začiatkom 19. storočia však Taliani zistili, že keď sa pridá do strelného prachu chlorečnan draselný, pri výbuchu je teplota dosť vysoká na to, aby sa kovy zmenili na plyny a zafarbili výsledný plameň. V súčasnosti sa na vytvorenie červenej farby používa ako prímes stroncianit. Jasnobiely plameň sa dosahuje pridaním titánu, hliníka a horčíka, modrý pridaním zlúčenín medi, zelený pridaním dusičnanov bária a žltý pridaním šťaveľanu sodného.

R

Komentáre