Myšlienka Píš, ako počuješ!

V rozličných situáciách súvisiacich s naším jazykom často spomíname našich kodifikátorov – Antona Bernoláka a Ľudovíta Štúra, lebo obidvaja vraj pri uzákoňovaní pravopisu uplatnili jednoduché pravidlo – Píš, ako počuješ! Pravdivý je však len začiatok tohto princípu a nebol zlý, lebo vo všetkých slovenských slovách sa pôvodné samohlásky tvrdé y aj mäkké i oddávna vyslovujú rovnako. Z rovnakej výslovnosti tak toto bernolákovské či štúrovské pravidlo zovšeobecnelo.

V skutočnosti tu ani nejde o zovšeobecnenie a vhodnejšie by ho bolo nazvať mystifikáciou. Preto, lebo podstatu celého problému začíname vnímať až vtedy, keď si uvedomíme šírku aj hĺbku tohto tvrdenia. Podľa tohto zmystifikovaného pravidla by sme však mali na základe výslovnosti písať aj podoby boskať, dupček, slatkí, oťedz a sin, poťťe/poťe (sem), bošskí/boskí, sveckí…, t. j. všetky prípady, v ktorých – a to aj pri tvorení slov – dochádza k spodobovaniu. Pravda je aj taká, že v štúrovskej kodifikácii sa ojedinele vyskytla aj podoba boskať, ale z hľadiska pôvodu je v tomto prípade v základe slova spoluhláska z.

Pravidlo o písaní podľa výslovnosti uplatnil Ľ. Štúr aj pri uzákoňovaní tvarov druhého pádu množného čísla podstatných mien mužského rodu na základe stredoslovenskej výslovnosti: králou, sinou, sluhou, dvorou, koreňou (v súčasnosti sa píšu v podobách kráľov, synov, sluhov, dvorov, koreňov). Vo vzájomných vzťahoch si však Ľ. Štúr uvedomoval aj podoby privlastňovacích prídavných mien a v porovnaní s tvarmi druhého pádu množného čísla podstatných mien mužského rodu – t. j. podôb typu od králou, sinou, sluhou, dvorou, koreňou – zachoval tvary prídavných mien so spoluhláskou v: Petrov (dom), pánov (sluha), otcov (kabát), pretože ich vnímal vo vzťahoch s podobami v ženskom aj strednom rode, t. j. s tvarmi, kde sa spoluhláska v nachádzala medzi dvoma samohláskami a neboli dôvody na jej inú výslovnosť: Petrov – Petrova – Petrovo, pánov – pánova – pánovo, otcov – otcova – otcovo. A tak aj u samotného Ľ. Štúra v prípadoch Petrov (dom), pánov (sluha), otcov (kabát) pravidlo Píš, ako počuješ! neplatilo.

Ďalším odklonom od mystifikovaného pravidla sa stal Štúrov pravopis predložiek v spojení s plnovýznamovými slovami, kde sa podľa Štúrovej Nauky … príkladi písať budú: bez pána, nad stodolou, pred karom, pod chižou, k ránu, k letu, k orechom, s Bohom, s ostatnimí. Pri písaní predpôn v zložených slovách Ľ. Štúr tak isto uplatnil kritérium ich pôvodu: odťisk duše, odťjahnuť, podporuvau, podkova, obstarní, vkročiť, odpísať, odstaviť (octaviť), podkopať, rozkázať, najchudší, najslabší, náhrobki, s poznámkou, že … muožu sa takje slová aj tak písať podla visloveňja na pr. muože sa písať: vlasní, zvlášni, prázni atď. Dakďe ale sa i tjeto hláski vislovujú a preto dobre urobí aj ten kdo ích: vlastní, zvláštni, prázdni…

Podrobnejšie poznanie jazykovedných prác našich kodifikátorov 18. a 19. storočia dokazuje, že pravidlo Píš, ako počuješ! neodhaľuje o ich kodifikačných zásadách úplnú pravdu. Nemožno ju zovšeobecňovať ako celok, preto svoju múdrosť nedokazujme opakovaním neoverenej prevzatej myšlienky, ale schopnosťou povedať celú pravdu. Lebo aj konštatovanie Píš, ako počuješ! má iba svoju obmedzenú mieru pravdy a týka sa len problematiky písania mäkkého i či ypsilonu. Zovšeobecňovanie tohto pravidla je rovnako nebezpečné ako ľudová múdrosť o tom, že aj Sama hora proti sebe porisko dáva. Čo takáto múdrosť znamená? Nuž toto: V lese vyrastie strom, z jeho dreva urobia násadu do sekery, ktorou potom stínajú ďalšie stromy… Preto zovšeobecňovaním nezovšeobecňovateľného, čo dokazuje aj mystifikácia myšlienky Píš, ako počuješ!, radšej nedokazujme našu nevedomosť o pravde a o minulosti nášho jazyka.

Autor článku: Pavol Žigo
Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, v. v. i., v Bratislave