Knižnica nie je len nejaký sklad kníh. Je to inštitúcia predstavujúca reálnu moc, ktorá prežila požiare, vojny aj úpadky celých ríš: moc poznania.
Počet všetkých kníh napísaných v období antiky je neznámy. Odhady mávajú skutočne široké rozpätie – hovorí sa o 50- až 200-tisíc dielach. V každom prípade, ak knižnica v Alexandrii skutočne obsahovala 400- až 700-tisíc zvitkov (jedno dielo mohlo tvoriť viac zvitkov), zdá sa, že nebola ďaleko od naplnenia svojho cieľa: zhromaždiť poznanie celého vtedajšieho (antického) sveta.
Strategická komodita
Podľa historikov Eltja Buringha a Jana L. van Zandena z Utrechtskej univerzity boli knihy až do čias industriálnej revolúcie strategickými komoditami. Boli kľúčovou súčasťou informačnej infraštruktúry a v istom zmysle hardvérom, ktorý uchovával všetky myšlienky, napísali v roku 2009 v časopise The Journal of Economic Theory. Dávno predtým, ako nechal kráľ Ptolemaios I. na začiatku 3. stor. pred n. l. postaviť stredisko vzdelanosti v Alexandrii, sa pri chrámoch a palácoch v starovekej Mezopotámii zhromažďovali hlinené tabuľky s textami (napríklad v Nippure v prvej polovici 3. tisícročia pred n. l.). Zahŕňali administratívne, právne a ekonomické záznamy, ale aj literárne diela a učebné texty. Zbierka, ktorú v Ninive v 7. stor. pred n. l. zhromaždil asýrsky kráľ Aššurbanipal, obsahovala 30-tisíc tabuliek a fragmentov. Približne 5-tisíc z nich obsahovalo literárne, náboženské, lekárske či historické texty (vrátane Eposu o Gilgamešovi). Tabuľky boli nielen usporiadané do sekcií, ale našli sa aj ich katalógy.

Kým v prvých starovekých ríšach boli knižnice najmä súčasťou výkonu administratívy (hoci Aššurbanipal sa údajne aj sám túžil stať učencom), Gréci a Rimania ich začali vyčleňovať do samostatných budov a sprístupňovať. Svoje knižnice začínali zriaďovať aj mestá, hoci antika ešte nepoznala verejnú knižnicu tak, ako sa vyvinul a o mnoho storočí neskôr.
Z chrámu na fórum
Predmoderné knižnice boli modernejšie, ako by sme sa nazdali. Starovekí knihovníci ukladali tabuľky do políc s medzerami medzi nimi a stenami, aby sa predišlo poškodeniu vlhkosťou. Tabuľky triedili podľa tém a minimálne v Ninive zostavovali aj ich katalógy. V civilizáciách Grécka a Ríma potom knižnica prestala byť miestom, kde sa knihy iba sústreďujú, a stala sa miestom, kde sa aj čítajú.
Bibliotheca Ulpia (Ulpiánska knižnica), ktorú dal v Ríme v roku 114 postaviť cisár Traján, sídlila na Trajánovom fóre v budove s dvojtraktovou sálou s vysokými stenami, nadmernou svetlou výškou a galériami. Sústreďovala najmä verejné písomnosti týkajúce sa mesta a jeho obyvateľov. Grécke a latinské texty sa ukladali oddelene. Rímske knižnice využívali drevené regály a bočné okná, pričom centrálne priestory ostávali relatívne tmavé pre ochranu zvitkov z papyrusu alebo zvieracej kože – pergamenu. V sálach boli police, kde sa dalo študovať. Ulpiánska knižnica ako jediná prežila aj pád Ríma.
Celý článok nájdete v časopise Quark 3/2026.
Vďaka predplatnému si ho však môžete dočítať už teraz a získať aj prístup k exkluzívnemu obsahu!
Máte predplatné?
Prihlásiť sa
