Zvuky v hlave

Keď ľudia iba o niekoľko generácií starší ako my začuli hudbu, začali sa obzerať: kde sú muzikanti? Skúsenosť, že zvuk a jeho zdroj zvyčajne nie sú ďaleko od seba, patrila k našej základnej výbave. V súčasnosti to vyzerá, akoby sa väčšina z nás tejto výbavy rada zbavila.

Prenos zvuku najprv odrezal zvuky od zdrojov: v telefóne sme počúvali vzdialené osoby a pri počutí hudby sme sa prestali obzerať po orchestri. Slúchadlá nám umožnili zájsť ešte ďalej: zvuky v hlave nás oddeľujú nielen od sveta okolo, ale aj od nášho vlastného vnútorného sveta.

Plné uši, voľné ruky

Takto ďaleko však vo svojich úvahách naisto nezašli tí, čo na vývoji systémov na prenos zvukov rovno do hlavy pracovali. Napokon, slúchadlá nevznikli preto, aby sme sa v MHD namiesto chmúrnych úvah o hromadnej doprave oddávali hudbe, audioknihám či podcastom, ale ako pracovná pomôcka pre telefonistov. Prvé kusy z 80. rokov 19. storočia boli masívne prijímače, ktoré vážili niekoľko kilogramov a nosili sa na ramene či na hrudi. Telefónnym operátorom v ústredniach umožňovali počúvať a zároveň voľnými rukami prepájať hovory. Mali jednu veľkú cievku, železné jadro a membránu, ktorá vibrovala priamo podľa telefónneho prúdu.

Už v roku 1891 prišiel francúzsky inžinier Ernest Mercadier s dvojicou drobných prijímačov zasunutých priamo do ucha s gumovým návlekom proti treniu. Mercadierov bi­-téléphone bol v princípe veľmi podobný moderným in-ear slúchadlám. V tom čase už začínali aj prvé pokusy o komerčné využitie slúchadiel. V rokoch 1895 až 1926 ponúkala v Londýne služba Electrophone bohatším zákazníkom priame prenosy predstavení opier či bohoslužieb cez drôtovú sieť, ku ktorej bol pripojený domáci stojan s niekoľkými pármi masívnych slúchadiel na tyči.

Z kuchyne na džoging

V roku 1910 americký vynálezca Nathaniel Baldwin (1878 – 1961) vytvoril vo svojej kuchyni prvé moderné slúchadlá: vnútri bakelitových puzdier uchytených na kovovom hlavovom moste bol tzv. vyvážený prijímač tvorený cievkou, permanentným magnetom a kovovou páčkou, ktorá vychyľovala membránu. Toto riešenie je priamym predchodcom súčasných meničov v štupľoch do uší. N. Baldwin poslal námorníctvu dva prototypy. Po prvých testoch požiadali o ďalšie, Baldwin ich však naďalej vyrábal v kuchyni, a tak zostalo iba pri objednávke 10 kusov. Svoj dizajn dokonca ani nepatentoval, takže sa veľmi rýchlo objavili kópie iných výrobcov a moderné slúchadlá s mostíkom sa rýchlo rozšírili.

Napriek tomu takmer až do konca druhej svetovej vojny slúchadlá dominovali v rádiovej technike. Až po vojne začali výrobcovia cielene riešiť komfort: penové náušníky, nastaviteľné hlavové mosty a plastové kryty odľahčili inak ťažké slúchadlá. V roku 1958 vytvoril džezový hudobník John Koss prvé stereo slúchadlá Koss SP-3. Reproduktory zabalené v mäkkej látke s rozdeleným hlavovým mostom inšpirovali zvukových inžinierov na celom svete, aby vstúpili na trh so slúchadlami. Slúchadlá sa stali spôsobom, ako čo najintímnejšie počúvať hudbu. Až do roku 1979 však boli rekvizitou patriacou do interiérov. Všetko sa zmenilo s príchodom Sony Walkmana – prenosného prehrávača s malými slúchadlami spojenými tenkou posuvnou kovovou páskou. Ľudia sa mohli pohybovať obklopení zvukmi podľa svojho vlastného výberu a svet sa začal meniť.

Opatrnosť nezaškodí

Psychológovia opisujú slúchadlá ako nástroj na udržiavanie súkromného zvukového priestoru, v ktorom si človek sám riadi podnety a odrezáva hlučné či nepríjemné časti reality. Pozitívne je, že tento pocit kontroly môže znižovať stres a subjektívne zlepšovať zvládanie každodenného chaosu. Na druhej strane však zároveň môže vytvárať závislosť: slúchadlá sa stávajú vonkajším regulátorom podobne ako cigareta či mobil. Môžu oslabovať schopnosť znášať ticho, vlastné myšlienky a sociálne interakcie. Niektoré každodenné maličkosti menia každodennosť v oveľa väčšej než len malej miere.

Redakčný článok