Približná dokonalosť

Cestovný poriadok vyzerá ako jednoduchá tabuľka s časmi odchodov a príchodov určená cestujúcim. V skutočnosti je to riadiaci dokument celého dopravného systému.

Nemôžete mať fungujúcu dopravnú sieť a potom zostavovať cestovný poriadok. V realite sa dopravná sieť stane funkčnou až vtedy, keď bude pracovať podľa poriadku. V praxi to býva oveľa zložitejšie ako spisovanie zoznamov spojov, zastávok a časov.

Exkluzívna železnica

Svoje rozvrhy majú lanovky, autobusy aj morské trajekty, pri tvorbe azda ani jedného z nich sa však neprejavuje tvrdosť obmedzení tak ako pri železnici. Systém železničnej siete (koľaje, vozidlá, uzly, výhybky, stanice) je exkluzívny, kým napríklad cestná sieť je spoločná a otvorená. Železničný cestovný poriadok býva preto typicky konštruovaný ako bezkonfliktný – konflikt sa považuje za chybu. Konkrétny úsek koľaje môže v danom okamihu obsadiť len jeden vlak, a to je pevné fyzikálne a bezpečnostné obmedzenie. Na druhej strane cestná sieť umožňuje súbežné využitie viacerými vozidlami. Autobusový poriadok obsahuje nevyslovený predpoklad, že konflikt nastane. Do úvahy berie existenciu rezerv (záložných vozidiel) a možnosti regulácie a operatívnych zásahov (pridanie či pozdržanie vozidla v prípade potreby).

Nejde tu, pravdaže, o každodennú prax, ako potvrdí každý cestujúci miestnej lokálky, ktorý strávil neplánovanú polhodinu kdesi na vedľajšej koľaji pred stanicou, pretože sa čakalo, kým hlavnou koľajou prefrčí zmeškaný medzinárodný expres. Ide o zostavovanie samotného poriadku, ktorý sa na rozdiel od autobusového, kde sú rozhodujúce intervaly, musí orientovať na presné body v čase.

Kuriéri a dostavníky

Hoci história skutočných cestovných poriadkov sa začala písať s príchodom železnice, neznamená to, že o podobné služby sa nikto predtým nepokúšal. Rímsky cisár Augustus vytvoril už v 1. storočí pred n. l. kuriérsku sieť nazvanú cursus publicus (verejná cesta). Systém tvorila reťaz staníc pozdĺž ciest, kde bolo možné vymeniť kone a pokračovať v ceste. Časy odchodov boli síce dané potrebami kuriéra, nie stanovenou schémou, zostavovali sa však itineráre, presné zoznamy a mapy staníc. V Rakúskej národnej knižnici je uložený pergamen z 12. storočia (Peutingerova mapa) s plánom cursus publicus podľa antickej predlohy, ktorý prekvapivo pripomína moderné diagramy liniek metra.

Na odkaz cursus publicus nadväzovali stredoveké poštové trasy so stanicami, kde jazdci menili kone, a neskôr dostavníkové linky vo Veľkej Británii. Keď v auguste 1784 zvládol John Palmer z Britského poštového úradu trasu z Bristolu do Londýna za 16 hodín v porovnaní s 38 hodinami, ktoré dovtedy potrebovali jazdci na koňoch, organizátori liniek začínali premýšľať v kategóriách presnosti a periodicity. V roku 1828 už jazdilo iba z Leicesteru do Londýna dvanásť dostavníkových liniek. Záznamy z roku 1836 obsahujú časy odchodov, trvanie cesty a povolený počet cestujúcich pre linky z Londýna, čo sa považuje za zárodok moderných cestovných poriadkov.