Nepozerať do zdroja

Slnko je základný zdroj svetla a tepla, vďaka ktorému môžu na Zemi existovať život, voda v kvapalnom stave aj vhodné podnebie. Poháňa fotosyntézu, čím nepriamo dodáva aj kyslík, potravu a energiu pre väčšinu organizmov. Sme naprogramovaní vnímať ho optimisticky. Jednu vec máme však zapovedanú: nesmieme doň veľmi hľadieť.

Módny doplnok, symbol statusu, pomôcka či medicínska nevyhnutnosť? Rímsky cisár Nero údajne sledoval gladiátorské hry cez vybrúsený smaragd a sudcovia v Číne v 12. storočí si počas pojednávaní kládli pred oči platničky z dymového kremeňa. Zelený pigment naozaj čiastočne filtruje svetlo, drahokam však zároveň znamenal moc a prepych. A máločo podporí obraz nadľudskej sily zákona tak, ako keď sudcovi nevidno oči. Slnečné okuliare plnili viacero účelov ešte skôr, ako vznikli.

Ochrana má zmysel

Pre náš zrak je najnebezpečnejšou časťou slnečného žiarenia ultrafialové (UV) žiarenie v troch pásmach: UVA preniká do oka až k sietnici, UVB poškodzuje najmä rohovku a očnú šošovku a väčšinu UVC pohltí atmosféra Zeme. Dlhodobé vystavenie zraku môže viesť k ochoreniam, ako sú katarakta (zakalenie šošovky oka), makulárna degenerácia (strata centrálneho videnia), pterygium (rast tkaniva na povrchu oka), krátkodobé opálenie rohovky (fotokeratitída) až rakovina oka.

Keď svetlo dopadá na hladké povrchy, ako sú voda, cesta, sneh či sklená plocha, elektromagnetické vlny sa odrazia a ich kmitanie sa usporiada prevažne do horizontálneho smeru. Takéto svetlo tvorí oslňujúce odlesky, ktoré sú nepríjemné aj nebezpečné. Žiarenie odrazené od snehu môže až zdvojnásobiť dávku UV dopadajúceho do očí. Mnohé generácie našich predkov, ktoré brali postupnú až úplnú stratu zraku vo vyššom veku takmer ako samozrejmosť, nám môžu slúžiť ako potvrdenie, že ochrana očí má zmysel.

Farba nestačí

Niežeby sa o to nesnažili. Arktické národy používali štrbinové okuliare proti snežnej slepote zrejme už v praveku. Ochrana zraku sa však obmedzovala na tlmenie svetla dopadajúceho na oči až do čias, keď sa optika rozvinula ako veda aj ako remeslo (prvé okuliare s rámom za uši, ktoré nebolo treba držať, vyrobil anglický optik Edward Scarlett v roku 1727). Hoci korekčné okuliare boli známe už od 13. storočia, ochrana pred Slnkom prišla na rad až v 19. storočí.

Spočiatku sa zdalo, že stačí nájsť správnu farbu. Francúzsky novinár Théodore Fieuzal tvrdil, že ochranu pred UV žiarením by mohli poskytnúť žlté okuliare, a nemecká firma Rodenstock v roku 1899 skutočne začala s ich výrobou. Napodiv, istú ochranu poskytovali, nie však úplnú. Keď napokon v roku 1913 britský chemik a fyzik William Crookes vynašiel šošovku naozaj účinne blokujúcu UV, bola to náhoda: snažil sa o ochranné okuliare pre sklárov. Ukázalo sa, že podstata netkvela vo farbe, ale v tom, že použité sklo obsahovalo cér. Tento objav položil vedecký základ modernej ochrany zraku pred UV žiarením.

Zákaz lúčov

Keď sa ochrannej pomôcky v 20. a 30. ro­koch 20. storočia zmocnila masová výroba, zrodil sa fenomén. Hollywoodskym hercom celuloidové okuliare chránili oči pred oblúkovými lampami používanými pri filmovaní. Keď ich nosili aj mimo pľacu, nevedome ich propagovali ako módny doplnok. Počas druhej svetovej vojny patrili k obrazu amerických letcov po celom svete okuliare Ray-Ban Aviator z roku 1937 s typickým tvarom slzy, evokujúce dobrodružstvo a odvahu. Ray-Ban (doslova zákaz, blokovanie lúčov) sa po vojne presunul z bojísk do popkultúry, kde z neho Marilyn Monroeová, Bob Dylan či Steve McQueen a neskôr Tom Cruise urobili módny symbol nezávislosti a slobody.

Neexistuje asi tvar, ktorý by výrobcovia nevyskúšali: od mačacích modelov so zdvihnutými kútikmi cez úzke pásiky napodobňujúce štrbinové okuliare až po aviatory, ktorý sa neustále vracia v nových inkarnáciách. Celuloid nahradili polykarbonáty (pôvodne používané NASA na helmy a priezory astronautov) a účinnejší a drahší Trivex. Na tvare, farbe či značke vôbec nezáleží: dôležité je zakázať lúčom, aby poškodzovali zmysel, pomocou ktorého sa orientujeme. Hoci aj vo svete módy.

Redakčný článok