Domáci vodopád

Máločo sa vyrovná sprche po sparnom letnom dni. Voda padá zhora a odnáša z povrchu nášho tela pot, prach, zvyšky kože i mikroorganizmy. Pôvod tejto príjemnej súčasti modernej civilizácie však nesúvisí s technickým pokrokom, ba ani s predstavou wellnessu. 

Predobrazom sprchy boli vodopády a rieky, v ktorých sa ľudia kúpali dávno predtým, než postavili prvý dom s kúpeľňou. Technický pokrok do toho vstúpil až oveľa neskôr. Žiaľ, moderné sprchy vznikli ako prostriedok na pacifikovanie ľudí, ktorí sa nemohli brániť.

Panovníci a atléti

Prví ľudia cestovali za vodopádmi aj na veľké vzdialenosti, pretože padajúca voda sa ukázala byť oveľa účinnejšia na umývanie ako pokojné jazierko. Najstaršie písomné záznamy o hygiene pochádzajú zo starovekého Egypta, kde si zámožní obyvatelia nechávali nosiť džbány s vodou do osobitných kúpacích miestností a otroci alebo sluhovia im liali vodu z výšky na telo. Podobnú prax poznali aj Mezopotámčania na území dnešného Iraku.

Starovekí Gréci ako zakladatelia masového športu budovali pri svojich gymnasiách (telocvičniach) miestnosti s kolektívnymi sprchami, kde sa voda privádzala pomocou olovených rúr a akvaduktu a odvádzala dômyselnými odtokovými systémami. Prúdy vody padali zo stropu a nebola potrebná obsluha, keďže voda prúdila gravitačne a tlakom vodného stĺpca. Grécke sprchy neboli výsadou bohatých, ale spoločnou hygienickou aktivitou pre širšie vrstvy. Gréci a po nich Rimania zároveň používali fontány ako vonkajšie miesta na umývanie.

Križiaci a pacienti

Idea hygieny sa po zániku starovekých ríš Európanom nadlho stratila. Prvou novinkou bolo až mydlo, ktoré z arabských krajín priniesli účastníci križiackych výprav v 11. až 13. storočí. V princípe sa však hygiena obmedzovala na misku s vodou. Mechanická sprcha sa na scéne objavila až v roku 1822, keď londýnsky výrobca kachieľ William Feetham patentoval ručnú pumpu s nádržou na vodu a perforovaným sitom na simuláciu dažďa nad používateľom.

Symptomatické bolo, že W. Feetham svoj vynález ponúkal na terapeutické kúpanie a nie na každodennú hygienu. Ľadová sprcha sa po ďalších úpravách (Feethamova sprcha tvorila uzavretý okruh, takže každé ďalšie použitie vás zalialo tou istou špinavou vodou) začala používať v ústavoch pre duševne chorých na ich upokojenie. Z istého pohľadu to bol pokrok – dovtedy bývali pacienti bežne pripútaní reťazami k stenám. V praxi to však bola často iba iná forma mučenia, napríklad keď bol pacient znehybnený, aby mu studená voda neustále smerovala na hlavu na zmiernenie horúčky šialenstva.

Väzni a nájomníci

Voda môže pomáhať pri relaxácii, no to je niečo celkom iné ako nútená terapia. Ponižujúca násilná sprcha stratila legitimitu už v 19. storočí. Viedli k tomu medicínske aj etické dôvody. Ako sa teda dostala do našich domovov? V roku 1873 lekár François Merry Delabost inštaloval vo väznici v Rouene prvé teplé sprchy na svete: voda sa ohrievala parou na 40 °C a tlak vody zabezpečoval výškový rezervoár. Cieľom bola hygiena, nie trest. Z väzenia sa sprcha dostala do kasární, z kasární na verejné plavárne a odtiaľ v 20. storočí do domácností.

Na modernej sprche je najdôležitejšie to, čo nie je vidieť. Hydroizolačná membrána sa nanáša na podkladovú dosku ako náter alebo sa používa vo forme PVC fólie. Termostatický ventil zmiešava teplú a studenú vodu a udržiava stálu teplotu, napríklad keď niekto v bytovom dome spláchne záchod a náhle klesne tlak studenej vody. Bežná sprchová hlavica spotrebuje 9 až 12 litrov vody za minútu, ekologické hlavice miešaním vody so vzduchom znižujú prietok na 6 až 9 litrov za minútu bez zoslabenia prúdu. Systémy s uzavretou slučkou recyklácie čistia odtekajúcu vodu za menej ako pol sekundy membránovou filtráciou a UV sterilizáciou a vracajú ju späť k hlavici, takže sprcha spotrebuje za 10 minút len asi päť litrov čistej vody. Sprcha sa za dve tisícročia premenila z kamenného odtokového kanála gréckeho gymnasia na senzorický zážitok. Princíp však zostal rovnaký: voda padajúca zhora na ľudské telo.     

Redakčný článok