Skloňovanie privlastňovacích prídavných mien

Gramatické pravidlá môžu potrápiť nejedného používateľa slovenského jazyka. V našom príspevku sa budeme venovať skloňovaniu privlastňovacích prídavných mien.

Privlastňovacie prídavné mená, teda tie, ktoré vyjadrujú, komu niečo patrí, sa v slovenčine tvoria od osobných a zvieracích mien v mužskom alebo ženskom rode. Pýtame sa na ne otázkami čí? čia? čie? Ak sa privlastňuje mužskému pomenovaniu, privlastňovacie prídavné meno má príponu -ov, -ova, -ovo, napr. dedov bicykel, starostova kancelária, kamarátovo povzbudenie. Tieto prídavné mená sa skloňujú podľa vzoru otcov. Od osobných a zvieracích mien v ženskom rode sa tvoria prídavné mená príponami -in, -ina, -ino, napr. mačkin chvost, Vierkina odvaha, mamino objatie. Vzorom na ich skloňovanie je prídavné meno matkin. Ako vidno, ohýbacie prípony vzorov matkin a otcov sú vlastne rovnaké. Dodávame, že od podstatných mien stredného rodu sa privlastňovacie prídavné mená netvoria. Funkciu privlastňovania plní genitív príslušného podstatného mena, napr. dievča – topánky dievčaťa.

V príspevku si priblížime gramatické tvary privlastňovacích prídavných mien, ktoré bývajú pre používateľov jazyka problematické. Ukážeme si, aké chyby sa pri ich používaní vyskytujú v bežnej komunikácii.

V základnom tvare (v nominatíve jednotného čísla) v spojení s podstatným menom stredného rodu má byť prípona -ovo alebo -ino, napr. Jankovo zdravie – nie Jankove zdravie/Jankové zdravie, matkino srdce – nie matkine srdce. V ženskom rode je prípona -ova alebo -ina, napr. Bottova ulica – nie Bottová ulica. Keď sa privlastňovacie prídavné meno spája so životným podstatným menom mužského rodu, v nominatíve množného čísla je na konci krátka prípona -ovi alebo -ini, napr. bratovi spolužiaci – nie bratoví spolužiaci, sestrini synovia – nie sestriní synovia. Aj v ostatných rodoch je krátka prípona: -ove alebo -ine, napr. dedove vnučky – nie dedové vnučky, učiteľkine poznámky – nie učiteľkiné poznámky. Rovnaká prípona je v akuzatíve množného čísla pri neživotných podstatných menách mužského rodu, napr. obdivoval susedove stromy, aj pri podstatných menách ženského a stredného rodu, napr. požičal si spolužiakove učebnice; videl učiteľkine hodnotenia.

V ostatných pádoch množného čísla (v genitíve, datíve, lokáli a inštrumentáli) je pádová prípona vždy dlhá: od otcových zámerov, k matkiným kamarátkam, v bratových šľapajach, so sestrinými susedmi. Dlhá prípona je aj v akuzatíve v spojeniach so životným podstatným menom mužského rodu, napr. pozvala otcových kolegov.

Osobitne treba upozorniť na tvary niektorých privlastňovacích prídavných mien odvodených od podstatných mien ženského rodu zakončených príponou -yňa/-kyňa. Pri týchto prídavných menách sa môžu ocitnúť až štyri slabiky so samohláskami i/y/ý za sebou, čo môže niekedy vyvolať u používateľov neistotu. Na príklade tvaru inštrumentálu množného čísla s kolegyninými povinnosťami si ukážeme, s čím súvisí pravopis v jednotlivých slabikách. V slabike -gy- má samohláska -y- pôvod v prípone -yňa základového slova kolegyňa, -ni- je z prípony privlastňovacieho prídavného mena kolegynin (matkin) a v slabike -nými je prípona inštrumentálu množného čísla kolegyninými. Dodávame, že v nominatíve množného čísla životného mužského rodu bude tvar kolegynini priatelia.

V komunikácii pomerne často potrebujeme vyjadriť, komu niečo alebo niekto patrí. Pri ohýbaní privlastňovacích prídavných mien nám pomáhajú vzory otcov a matkin, podľa ktorých sú gramaticky korektné tvary otcovo rozhodnutie, matkini synovia, z dedových bicyklov, s poslankyninými návrhmi.

Judita Páleníková
Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, v. v. i.
Príspevok vznikol v rámci grantového projektu VEGA 2/0132/24.