V prírode nájdeme vtáky, ktorých perie hrá všetkými možnými farbami, odtieňmi a ich kombináciami. Existuje však len málopočetná skupina vtákov s ružovým až červeným perím. Na rozdiel od väčšiny vtáčích druhov ide o sfarbenie peria, ktoré nemusí byť stabilné.
Tí, ktorí sa trochu zaujímajú o operence, už iste tušia, že pôjde o vtáčie druhy, ktoré síce nie sú navzájom vývojovo príbuzné, no majú niečo spoločné – vzťah k vodnému prostrediu. Je pozoruhodné, že sa počas miliónov rokov adaptovali na rôzne, niekedy aj extrémne typy vôd. V tomto procese zohrala rozhodujúcu úlohu ich potravná špecializácia.
Karoténové farbivá
Vtáky živiace sa rybami tvoria v tejto umelo vytvorenej skupine výrazne menšie percento než ostatné na vodu viazané neichtyofágne druhy s podstatne širšou potravnou bázou. Je to logické, pretože ryby sú na najvyšších poschodiach potravnej pyramídy v sladkých i slaných vodách, kým jej základňu obýva bezpočet malých bezstavovcov, ktoré sa zasa živia drobnými riasami a inými mikroorganizmami. Vtáky zahrnuté do týchto potravových reťazcov prijímajú v závislosti od preferovanej potravy širokú škálu organických látok vrátane rôznych pigmentov.
Osobitné postavenie medzi nimi majú karoténové farbivá, resp. ich deriváty – karotenoidy, produkované mnohými rastlinami, predovšetkým drobnými vodnými riasami, sinicami a viacerými jednobunkovými organizmami, ktoré sú súčasťou planktónu. Keďže sa nimi živia mikroskopické živočíchy, ale tiež väčšie bezstavovce, ako sú kôrovce, karotenoidy sa hromadia aj v ich telách. Je zaujímavé, že v rastlinných bunkách sú viazané na bielkoviny, kým v živočíšnych na tuky. Tu sa však ich púť v potravovom reťazci nekončí.
Kôrovce obsahujúce tieto pigmenty sú totiž na jedálničku niektorých druhov rýb, o čom sa môžeme presvedčiť, keď si dáme na obed napríklad ružovo sfarbenú filetu z lososa. Najmä v tele lososovitých rýb dochádza k výraznej akumulácii karotenoidov prijatých v potrave.
Občas sa zloženie farbiva môže trochu zmeniť pri metabolických procesoch, napríklad v rybách nachádzame pôvodný astaxantín z prijatej potravy, no môžu to byť aj niektoré deriváty s podobným zložením, bežný je napríklad kantaxantín z kôrovcov.
Prísun pigmentov
Koncentrácia karoténových farbív prechádzajúcich potravovým reťazcom môže postupne klesať, takže napríklad v tele rybožravého pelikána ružového (Pelecanus onocrotalus) je ich iba zlomok v porovnaní s telíčkom sladkovodného kôrovca – dafnie, kriváka alebo morskej krevetky či žiabronôžky.
Na rozdiel od niektorých druhov rýb, ktoré ukladajú prijaté karotenoidy hlavne do svaloviny a ikier (červený kaviár z lososovitých rýb), si počas fylogenetického vývoja zvolili niektoré druhy vtákov inú stratégiu a tieto pigmenty deponujú, teda ukladajú v perí. Pritom je zaujímavé, že sa z operenia postupne odbúravajú, takže vtáky, ktoré nemajú stabilný prísun potravy s obsahom uvedených pigmentov, pomerne rýchlo stratia svoj farebný šat. V zajatí sa preto snažia chovatelia dopĺňať krmivo plameniakov, prípadne ďalších druhov operencov o karoténové farbivá získané z prírody (β-karotén), resp. syntetizované umelo.
Najvyššie dávky je nutné podávať vtákom počas pŕchnutia, keď im vypadáva staré a rastie nové perie. Karotenoidy prijaté s potravou sa naviažu na tuky a z tráviacej sústavy sa krvou premiestnia na miesto určenia, do hlbších vrstiev kože, kde sú absorbované folikulmi, z ktorých vyrastajú perá. Počas rastu pera sa pigment viaže na molekuly keratínu, ktorý predstavuje jeho hlavný stavebný materiál. Keďže sa keratín významne podieľa aj na tvorbe ďalších kožných derivátov (rohovina zobáka a rôznych rohovinových ozdôb, šupiny na nohách, plávacie blany), neprekvapuje, že karotenoidy sa podieľajú aj na sfarbení týchto štruktúr.
Podobnú stratégiu používajú nielen chovatelia vtákov, ale aj producenti lososovitých rýb v akvakultúrach, aby ich chovanci – pstruhy, sivone či lososy získali náležite sfarbenú svalovinu, ktorá sa predáva lepšie než nevýrazná biela rybacina. Pridávajú ich do špeciálnych granúl vyrobených najčastejšie z rybacej múčky, obilnín, sušených rias a kreviet s prídavkom vitamínov a minerálov.
plameniak červený – kubánsky (Phonicopterus ruber).
Ružové plameniaky
Už tisícročia patria práve kvôli krásnemu ružovo sfarbenému periu medzi najviac obdivované operence plameniaky. Plameniaka ružového (Phoenicopterus roseus) považovali už starí Egypťania za stelesnenie slnečného boha Ra, preto mu prináležala aj patričná úcta. Okrem tohto druhu, ktorý je rozšírený v Starom svete od západnej Európy cez mediteránnu oblasť až do Ázie, ako aj v Afrike, sa mohol dostať do tejto starovekej ríše aj plameniak menší (Phoeniconaias minor) s ešte výraznejším ružovým sfarbením. Tento druh žije v obrovských kolóniách pri východoafrických slaných jazerách. Z ich vody dokáže pomocou špecificky zahnutého zobáka s veľmi jemnými lamelami filtrovať aj najjemnejšie riasy a rozsievky, podobne ako jeho dvaja andskí bratranci z rodu Phoenicoparrus.
Plameniak ružový a ešte oveľa sýtejšie sfarbený plameniak červený – kubánsky (Phonicopterus ruber) majú medzery medzi filtračnými lamelami širšie, takže sa živia o niečo väčšou potravou, hlavne drobnými kôrovcami, ktoré v prímorských lagúnach so slanou alebo brakickou vodou reprezentujú najmä žiabronôžky (Artemia spp.), ale aj larvami hmyzu, mäkkýšmi či menšími semenami vodných rastlín. Okrem typických kývavých pohybov hlavou si plameniaky pri získavaní potravy niekedy pomáhajú aj tým, že nohami šliapu sediment dna, čím vyháňajú ukryté živočíchy. Ich filter, v ktorom ako piest pracuje jazyk, je veľmi výkonný – za sekundu vystrekne prefiltrovanú vodu zo zobáka tri- až štyrikrát.
Text a foto RNDr. Jozef Májsky
