Vesmír je, ako sme zistili, tak trochu tajnostkár. Kedysi sme mohli dúfať, že na každú rozumnú otázku skôr či neskôr nájdeme odpoveď.
Existuje typ otázok, na ktoré sa odpovedá ťažko. Udalosti sa udiali dávno a identické podmienky sa nedajú plnohodnotne zreprodukovať. Napríklad ako vznikol život na našej planéte?
Vyzerá to tak, že k odpovedi na túto otázku sa blížime a rôzne dieliky skladačky do seba zapadajú. Na druhej strane, stopercentnú odpoveď možno nebudeme mať nikdy. Budeme vedieť ukázať scenár, pri ktorom život vznikol z neživej hmoty. No keďže dlho nezanechal nijaké stopy, napríklad v podobe fosílií, nebudeme si úplne istí.
Existuje iný typ otázok, ktorý sa týka súčasnosti, no to, čo nás zaujíma, obklopuje nejaká bariéra, resp. limit. Napríklad do mozgu živého človeka môžete – aspoň zatiaľ – naťahať iba malý počet káblikov a sledovať, čo sa mu deje v hlave. V porozumení fungovania mozgu nás teda limitujú (alebo spomaľujú) nedostatočné technológie. Tu môžeme v budúcnosti dúfať v presnejšie neinvazívne metódy.
Sú však príklady, pri ktorých sú možno všetky nádeje márne, ako čierne diery. Ak do nich spustíte hocijakú kameru, môžete kupovať novú. Je teda možné, že sa pre horizont udalostí, hranicu, spod ktorej niet návratu, nikdy nedozvieme, ako vyzerá vnútro čiernych dier.
No a potom existujú otázky, ktoré nesú naraz obe komplikácie (a niekoľko ďalších). Napríklad ako vznikol vesmír? Aj to bolo dávno a nedá sa to zreprodukovať v laboratóriu, a zároveň panovali také podmienky, že okolo veľkého tresku vytvorili clonu. Prvých niekoľko stoviek tisícročí bol vesmír plný horúcej plazmy nepriechodnej pre svetlo. Iné formy signálu mohli prechádzať, ale aj tie majú svoje limity – tesne po vzniku vesmíru ešte neexistovali.
Nedá sa teda, skromne povedané, vylúčiť, že nikdy nebudeme mať pozorovania, ktoré jednoznačne opíšu, ako prebiehal veľký tresk.
Zároveň je však reálne, že nastane taká situácia, pri ktorej sa ukáže, že máme jedinú unikátnu fyzikálnu teóriu (alebo triedu teórií), ktorá je matematicky konzistentná, dokáže opísať vznik vesmíru a tam, kde ju vieme testovať a pozorovať, je v zhode s pozorovaniami. Stačilo by to?
Matematika by tak slúžila ako teleskop do najhlbšej minulosti vesmíru. Jasné, asi je to trochu menej uspokojivé ako priame pozorovania, ale osobne by som aj takýto scenár bral ako víťazstvo – a v istom zmysle zavŕšenie úlohy pochopiť, ako vznikal náš vesmír. Čo si myslíte vy?
Samuel Kováčik
Fakulta matematiky, fyziky a informatiky
Univerzita Komenského v Bratislave
Viac podobných článkov nájdete na stránke vedator.space.
