Časový policajt

Moderný stres v jedinom obraze: drnčiaci ranný budík a rozospatý zúfalec, ktorý sa v panike snaží umyť, obliecť a bežať do práce. Klišé? Samozrejme. Funguje však: každý pochopí, o čom je reč.

Ľudia sa po väčšinu histórie riadili prirodzeným striedaním dňa a noci. Potreba vstať v presný čas bez ohľadu na to, ako a či vôbec človek spal, sa zjavila až s činnosťami, ktoré sa z prírodného kolobehu vymkli.

Dochvíľni intelektuáli

Potrebu presnejšie merať čas vyvolali až činnosti, ktoré nezáviseli od východu slnka. Napríklad keď chceli kňazi v prítmí starovekých egyptských svätýň dodržiavať rituály, pomáhali si klepsydrou (z gr. zlodejka vody) – hodinami, ktoré merali čas prietokom vody cez nádoby.

Prvý budík však vznikol z iného dôvodu. Grécky filozof Platón (428 – 348 pred n. l.) vraj ku klepsydre pridal uzavretú nádobu s píšťalou, aby ho budila na ranné prednášky v Akadémii. Voda sa po vymeranom čase dostala cez sifón až do nádoby s píšťalou, cez ktorú vytláčaný vzduch hvízdal. Platónov budík sa však nezachoval a zmienky o ňom pochádzajú až z čias po jeho smrti. Isté je len to, že okolo roku 250 pred n. l. matematik a fyzik Ktésibios v Alexandrii klepsydru doplnil o plaváky a prevody na presnejšie meranie času a na záver pridal mechanického vtáka, ktorý spúšťal hvízdavý alarm. Podľa niektorých zdrojov je teda skutočným vynálezcom budíka práve on. Treba však dodať, že podobné vodné budíky sa našli aj v pozostatkoch starovekých civilizácií v Ázii.

Závažia, kyvadlá, pružiny

V stredoveku bol oznam času verejnou službou. Hodiny ohlasovali nočné stráže hlasom či bubnom alebo neskôr kostolné a kláštorné zvonice, ktoré oznamovali čas modlitieb. Veľké mechanické hodiny boli spravidla poháňané závažím. Energia klesajúceho závažia roztáčala sústavu ozubených kolies, ktorú mechanizmus dávkoval na jednotlivé kroky. Nemuseli mať ani čitateľný ciferník, pretože ich najdôležitejšou funkciou bolo odbíjanie (dodnes hovoríme odbila polnoc, aj keď už nič nepočuť).

Presnosť hodín sa postupne zlepšovala, napríklad vďaka kyvadlu, ktoré v nich v roku 1656 použil Christiaan Huygens. Na miniaturizáciu budíka však neboli vhodné – prenosný budík si vyžadoval pružinový strojček. Mechanický alarm amerického hodinára Leviho Hutchinsa z roku 1787 fungoval, ale iba pre Hutchinsa – budil o štvrtej ráno a nedal sa nastaviť inak. Patent na nastaviteľný mechanický budík získal francúzsky hodinár Antoine Redier až v roku 1847, keď už priemyselná revolúcia radikálne menila náš postoj k času.

Hrach a algoritmus

Továrne vyžadovali presné začiatky zmien bez ohľadu na východ slnka; meškanie jedného brzdilo chod celej výrobnej linky. Väčšina ľudí si však nemohla dovoliť vlastný budík, a tak vznikla nová profesia: ľudské budíky (knocker-upper) za poplatok každé ráno klopali na okná dlhou drevenou tyčou, prípadne fúkacou trubicou vystreľovali na okenné tabule sušený hrach. Táto funkcia zanikla až s rozšírením lacnejších budíkov vďaka masovej výrobe. Ikonickým sa stal Big Ben od firmy Westclox, predstavený v roku 1908 (model s dvomi zvončekmi na vrchu sa stal symbolom budíka). Prvý rádiový budík vynašiel James Reynolds v 40. rokoch 20. storočia. O čosi neskôr sa objavila funkcia odloženia alarmu o päť či desať minút (snooze).

Funkcie tradičného budíka v súčasnosti preberajú aplikácie v smartfónoch. Smart budíky dokážu ešte viac: napríklad spolu s biometrickými údajmi z nositeľnej elektroniky prebúdzať človeka v okamihu ľahkého spánku, aby sa znížil pocit ospalosti po zobudení. Odborníci však upozorňujú, že v hre je viac faktorov než len fázy spánku (vek, zdravotný stav, teplota…). Budík je náš časový policajt. Stal sa masovou potrebou až v spoločnosti, ktorá požaduje, aby sa človek dostavil na konkrétne miesto v presne určenom čase. Otázka neznie, ktorý algoritmus vyberie lepší čas budenia, ale v koho prospech ho vyberie: používateľa, zamestnávateľa alebo platformy, ktorá zbiera údaje?

Redakčný článok