Na tomto svete neexistuje priama cesta, len obrovský labyrint križovatiek, napísal básnik Federico García Lorca. Odhliadnuc od metaforických významov, tieto slová sú pravdivé aj takmer doslovne. Všetky cesty už dávno nevedú do Ríma. Vďaka križovatkám vedú všade.
Celá Zem je obalená sieťou, ktorej vlákna tvoria cesty a uzly sú križovatky. Pretínajú, zbiehajú či oddeľujú sa od seba chodníky pre peších, ulice miest, vozovky aj diaľnice. Vyžadujú si jasné pravidlá na odvrátenie kolízií, logistiku a správny dizajn.
Symbolika križovatiek
Križovatky poznali ľudia skôr, ako sa vôbec dalo hovoriť o cestách. Existujú aj v prírode, na chodníkoch vyšliapaných zvieratami či na miestach, kde sa križujú údolia. Pretínanie ciest si vyžaduje rozhodnutie ako ďalej, čo býva často spojené s neistotou a váhaním. Každý šofér, ktorému sa už stalo, že zamrzol na križovatke, nevediac kadiaľ pokračovať, zatiaľ čo ostatní netrpezlivo trúbili, vie, o čom je reč.
Križovatky sa stali symbolom. Staroveké kultúry Aztékov a Mayov ich používali ako obetné miesta, kde sa schádzali bohovia, aby prijímali dary. V niektorých mýtoch bolo možné na križovatkách čerpať múdrosť, v Európe na nich zasa pochovávali zločincov, aby ich duše zostali stratené pri hľadaní správnej cesty. Západoafrický bôžik Papa Legba tam čakával, aby pocestných mámil svojimi fígľami. Ak mu tam však človek pred dôležitým rozhodnutím zanechal sladkosť, Papa Legba mu dodal inšpiráciu, aby si vybral správne. Z mýtov ťažil aj príbeh o Faustovi, ktorý na križovatke stretol diabla.
Zápchy u Rimanov
Najväčší stavitelia ciest staroveku Rimania ako prví povýšili križovatky na urbanistický prvok. Plány rímskych miest obyčajne pretínali dve hlavné, navzájom kolmé cesty: severo-južná cardo a západo-východná decumanus. Ich križovatka tvorila stred mesta, ku ktorému patrilo fórum a verejné budovy. V Ríme a iných veľkých mestách, kde bolo takých ciest viac, mali dve hlavné prívlastok maximus.
Ulice v Ríme boli väčšinou úzke, takže každý vodič poslal dopredu bežca, aby zdržal premávku na druhom konci, kým voz neprejde. Viac než nehody teda hrozilo, že sa na križovatke dostanú do hádky o to, kto má prednosť. Vtedy zasahovala dopravná polícia – zbor prepustených otrokov nazývaných vigiles, ktorých úlohou bolo tiež chrániť mesto pred požiarmi. Prvé veľkomesto na svete poznalo aj dopravné zápchy. Za Júlia Cézara preto dostali súkromné dopravné prostriedky počas dňa zákaz vstupu do mesta. Cestujúci prichádzajúci do Ríma musel zanechať svoj koč pri mestských bránach a pokračovať pešo alebo na nosidlách. Rimania tak vynašli aj princíp záchytných parkovísk. Stredovek nepriniesol väčšie zmeny. Neudržiavané rímske cesty sa postupne rozpadali a problémom dopravy na nespevnených cestách bolo skôr to, ako nimi vôbec prejsť. Až s postupným rastom miest sa vynárali rovnaké problémy, s akými bojovali už ľudia antických čias.
Rozdelenie priestoru a času
V 18. a 19. storočí križovatky opäť prestali byť obyčajným miestom pretínania sa ciest a stali sa významnými súčasťami infraštruktúry. Najväčším problémom už neboli hádky o to, kto má prednosť. Stala sa ním bezpečnosť na miestach, kde sa zbiehajú križujúce sa dopravné prúdy a kde môže dôjsť ku kolíziám. Dopravné nehody neprišli až s automobilmi, nástup motorových vozidiel však všetky nebezpečenstvá a problémy križovatiek zmnohonásobil.
Podľa magazínu o staviteľstve a urbanizme structuralguide.com možno križovatky deliť podľa geometrie alebo podľa organizácie dopravy. Križovatky dvoch na seba kolmých ciest sú jednoduché, preto sú často vybavené iba dopravnými značkami. Jednoduché bývajú aj križovatky v tvare písmena T alebo Y, kde sa jedna cesta pripája k druhej alebo rozdeľuje na dve. Bezpečnosť na väčších križovatkách sa však musí dosahovať rozdelením priestoru, napríklad kruhovým objazdom, ku ktorému sa lúčovito pripájajú cesty, alebo rozdelením času svetelnou signalizáciou, ktorá určuje poradie, v akom cez križovatku prechádzajú jednotlivé prúdy vozidiel. Na diaľniciach sa budujú križovatky s oddelenou úrovňou, vďaka čomu sa protiidúce vozidlá nemôžu stretnúť.
R
