Čo sme robili, kým sme nevenčili

Aj vy svojho psa venčíte? Možno neviete, že v skutočnosti (aspoň slovne) ho ozdobujete vencom. Takýto význam má totiž sloveso venčiť v slovenčine. Vzniklo zo slova veniec a používa sa napríklad v spojeniach starovekí kňazi sa venčili tisom a vavrínom, staré podobizne venčia zelené brečtany. Sloveso venčiť si obľúbili aj básnici a spisovatelia, ktorí ho využívajú na ozvláštnenie textu vo význame obklopovať, lemovať, napr. hlavu jej venčili kučery blonďavých vlasov, alebo aj v prenesenom zmysle zdobiť, korunovať – svojho muža venčí chválou. A hoci niektorí majitelia sú ochotní svojim miláčikom vystrojiť aj svadbu, na ktorej má psia nevesta na hlave veniec so závojom, je nám jasné, že v otázke na začiatku ide o niečo iné.
Sloveso venčiť sa začalo používať vo význame ísť so psom von nie tak dávno. Do psíčkarskej komunity preniklo z češtiny koncom 20. storočia. V českom jazyku je sloveso venčit dávno udomácnené. V základnom význame byť vonku, prechádzať sa sa používa v ľudovej reči v súvise s osobami, a to najmä vo zvratnej podobe venčit se, napr. mladá chasa se venčila. Význam vyvádzať psa von, obyčajne aby vykonal telesné potreby uvádzajú slovníky češtiny ako druhý význam slovesa venčit. Ilustruje ho príklad Ať tam namalují obrázek, jak se Pusinka venčila. Obe slovesá majú v češtine aj dokonavé náprotivky s predponou vy-: vyvenčit (koho, čo) 1. vziať, vyviesť von na prechádzku, napr. trochu vyvenčit ty své nešťastné podřízené, 2. vyviesť psa von: šel vyvenčit ředitelského psa, a vyvenčit se prejsť sa, prevetrať sa. V českej beletrii môžeme nájsť takúto vetu: Páni jsou rádi, že se vyvenčí na čerstvém vzduchu.
Základom slovies venčit, venčit se, ako aj vyvenčit, vyvenčit se je česká príslovka ven, ktorá odkazuje na vonkajší priestor. Svojho času sme zaregistrovali pokusy poslovenčiť čechizmus venčit zámenou českej príslovky ven za slovenskú príslovku von. Novotvar vončiť sa však neujal, nielen psíčkari cítili, že ide o umelo vytvorený výraz, ktorý nepodporili ani jazykovedci, lebo nemá oporu v tvorení slov v slovenčine. Príponou -čiť sa v našom jazyku tvoria slovesá odvodené od názvov osôb, napr. rybár – rybárčiť, drotár – drotárčiť, redaktor – redaktorčiť, niektoré od názvov vecí, napr. hrdlo – hrdlačiť. Mnohé zo slovies zakončených na -čiť v skutočnosti vznikli z podstatných mien zakončených na spoluhlásku k alebo c, ktorá sa pred príponou -iť zmenila na č, porov. cvik – cvičiť, úrok – úročiť; mládenec – mládenčiť, čepiec – čepčiť.
Čo teda so slovesom venčiť v slovenčine? Nemyslíme si, že slovko venčiť zo slovenskej psíčkarskej society len tak vymizne. No vráťme sa k otázke v nadpise: Čo sme robili, kým sme nevenčili? Určite si nemusíme namáhať pamäť, aby sme si spomenuli, že sme chodili so psom von, šli s Bobíkom na prechádzku, išli sa s Belinkou prejsť či vybehli s Harrynom na dvor. V tom čase nikomu neprekážalo, že danú činnosť nenazývame jednoslovným výrazom, veď každému bolo jasné, že účelom prechádzky je nielen dopriať nášmu miláčikovi, aby sa prebehol povonku, ale predovšetkým mu umožniť, aby si vykonal svoju psiu povinnosť. Výrazy ísť so psom von, chodiť so psom na prechádzku, ísť sa so psom prejsť ponúkame na revitalizáciu či oživenie nášho psíčkarskeho slovníka aj teraz.
Celkom na záver: aj namiesto poslovenčeného českého výrazu venčovisko máme v slovenčine na označenie priestoru na voľný pohyb psov vlastné pomenovania – je to výbeh či výbežisko.

Silvia Duchková
Jazykovedný ústav SAV v Bratislave

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 4/2021. Ak ešte nie ste našou predplatiteľkou/naším predplatiteľom a chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.
Komentáre