Najpresnejšie datovania vymierania organizmov na konci druhohôr obviňujú sopečnú činnosť, ktorú však mohol vyvolať a jej účinky zosilniť dopad planétky.
Pred 66 miliónmi rokov, na prelome druhohôr a treťohôr, nazývanom rozhranie K-Pg (krieda-paleogén), sa odohralo piate známe veľké vymieranie života na Zemi. Evolučnú scénu vtedy opustili tri štvrtiny druhov rastlín a suchozemských i morských živočíchov. Nebolo to najväčšie vymieranie v histórii pozemského života, pôsobí však sugestívne, lebo postihlo aj ikonické zvieratá praveku – dinosaury. Presnejšie povedané – veľké dinosaury. Ich zánik šokuje, veď vládli zemskej súši 150 miliónov rokov! Fosílne kosti a rekonštrukcie týchto obrov sú naďalej hlavnou atrakciou mnohých múzeí. S veľkými dinosaurami vymreli aj veľké morské a lietajúce jaštery. No zlé býva aj na niečo dobré. K-Pg katastrofa otvorila cestu a uvoľnila evolučnú scénu pre rozrôznenie cicavcov, ktoré sú staré asi ako dinosaury, no dovtedy žili v ich tieni. Potomkovia niektorých malých dinosaurov však žijú doteraz a sú kľúčové v ekosystémoch, aj v našej ekonomike a výžive. Pri nich sa rozhodujeme: krídelko či stehienko? Ide o vtáky, pričom dôkazov ich dinosaurieho pôvodu, fosílnych i genetických, je toľko, že už o tom sotvakto pochybuje.
Od sopiek k planétke
Čo vlastne spôsobilo zánik veľkých dinosaurov? Až hlboko do druhej polovice 20. storočia sa väčšina odbornej diskusie týkala pozemských faktorov, predovšetkým sopiek. Práve pred približne 66 miliónmi rokov, v K-Pg rozhraní, totiž došlo k rozsiahlej sopečnej činnosti na indickom subkontinente, ktorá tam vytvorila mohutné ložiská stuhnutej lávy, čadiča. Nazývajú sa dekkanské trapy, podľa stredoindickej Dekkanskej plošiny. Sprevádzať to museli mohutné výrony plynov a častíc do atmosféry, čo zmenilo klímu a vyhubilo mnohé organizmy. Má to však háčik. Po celom svete sa v podobne datovaných geologických vrstvách našla aj vrstvička irídia. Na Zemi je to vzácny kov, ale hojne sa vyskytuje v planétkach a meteoritoch. Z toho sa zrodila hypotéza o dopade planétky na zemský povrch v čase K-Pg rozhrania, ktorý musel vymrštiť do atmosféry úlomky hornín, prachové častice, vodnú paru a iné plyny s krátkodobým i dlhodobejším vplyvom na klímu. Pravdepodobným výsledkom bolo silné ochladenie, tzv. planétková zima (podobne by vyústila jadrová vojna). Dopadovú hypotézu podporil objav 180-kilometrového krátera pri Chicxulube v Mexiku. V súčasnosti je už pochovaný v sedimentoch, no podľa výskumov presahuje zo severného pobrežia polostrova Yucatán do dna priľahlého Mexického zálivu. Veľkosťou zodpovedá desaťkilometrovej planétke a datovaním K-Pg rozhraniu. V rovnakom období sa tak objavuje sopečná činnosť aj dopad planétky. Čo z toho zahubilo dinosaury?
Šťastie praje pripravenému
Dva americko-európsko-indické vedecké tímy na čele s geológmi z Princetonskej univerzity a Kalifornskej univerzity v Berkeley (oboje USA) sa do celej situácie pokúsili vniesť viac svetla. Konkrétne cez dosiaľ najpresnejšie datovanie javov v pozadí vzniku dekkanských trapov, ktoré prebiehalo od roku 2013. Výsledky uverejnili v časopise Science. Prvému tímu pomohlo aj šťastie. Medzi výlevmi lávy našli ložisko sopečného popola s vysokým obsahom kremičitanov a zirkónových kryštálov, čo im umožnilo použiť datovaciu metódu urán-olovo (U238-Pb206). Následne objavili stopy tohto popola vo fosílnej pôde. Vďaka datovaniu zirkónových kryštálov uložených na 24 miestach pred lávovými výlevmi a po nich časovo vymedzili vznik dekkanských trapov. Vyšlo najavo, že tieto trapy sú produkt štyroch oddelených silných pulzov sopečnej činnosti vždy spojených s výronmi síry a oxidu uhličitého do atmosféry. Záplava lávy zabíjala regionálne, plyny v konečnom dôsledku globálne. Síra ochladila klímu krátkodobejšie, oxid uhličitý ju, naopak, oteplil dlhodobejšie. Ich súbežné masívne výrony viedli k dlhému obdobiu klimatických výkyvov. Zaiste to postihlo mnohé formy života. Dva sopečné pulzy sa odohrali pred masovým vymieraním z K-Pg rozhrania. Druhý iba desaťtisíce rokov pred dopadom planétky na Yucatáne. Zjavne rozkývali dobovú klímu. Chicxulubská katastrofa bola len posledný klinec do truhly – aj veľkých dinosaurov. Pre život na Zemi bol záver kriedy naozaj hrozná doba, zhrnul princetonský člen prvého tímu Michael Eddy.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
Zdeněk Urban
