Dionýz Ilkovič

Dionýz Ilkovič bol vedeckým pracovníkom, ktorý si získal uznanie vo svete svojou tvorivou činnosťou v oblasti polarografie, ale aj nezabudnuteľným učiteľom viacerých generácií fyzikov a inžinierov a v neposlednom rade jedným zo zakladajúcich členov Slovenskej akadémie vied.

Polarografia je jednou z najdôležitejších laboratórnych metód chemickej analýzy, pomocou ktorej sa určuje prítomnosť a koncentrácia látok v skúmaných vzorkách elektrochemickou cestou. Experimentálna metóda je vo svojej základnej podobe objavom vynikajúceho českého fyzikálneho chemika Jaroslava Heyrovského z roku 1922. O dôležitosti a mimoriadnom význame metódy svedčia nielen desaťročiami overené skúsenosti z najrôznejších vedeckých i aplikačných oblastí, ale aj skutočnosť, že J. Heyrovský v roku 1959 dostal za objav a rozvoj polarografickej metódy Nobelovu cenu za chémiu.

Veľkú zásluhu na rozpracovaní matematizovanej teórie polarografie, ale v nadväznosti na to aj na experimentálnom rozvíjaní metódy, však mal aj Slovák Dionýz Ilkovič, blízky spolupracovník J. Heyrovského. Najdôležitejším výsledkom jeho prác bol matematický vzťah, neskôr nazvaný Ilkovičovou rovnicou, ktorá vyjadruje jednu z hlavných kvalitatívnych charakteristík polarografickej metódy. Na prednáške čerstvého laureáta Nobelovej ceny 11. 12. 1959 viackrát odznelo aj meno D. Ilkoviča, ako aj jeho rovnica, ktorá sa v priebehu uplynulých desaťročí stala jedným z najviac citovaných výsledkov z tvorby slovenského fyzika.

Ilkovič bol jedným zo štyroch detí gréckokatolíckeho kňaza rusínskeho pôvodu Hilára Ilkoviča a jeho manželky Ireny Toronskej. Narodil sa 18. 1. 1907 v Šarišskom Štiavniku blízko Svidníka a tohto roku si pripomíname sté výročie jeho narodenia. Rodičia, aj za cenu obetí, keď to nebolo ľahké, dopriali svojim deťom vynikajúce vzdelanie, traja z nich študovali na pražskej Karlovej univerzite. Sám Dionýz po absolvovaní gymnázia v Prešove rok študoval na Strojníckej a elektrotechnickej fakulte Českého vysokého učenia technického v Prahe, potom však zo zdravotných dôvodov – problémy so zrakom – a vari aj pre väčší záujem prešiel na Prírodovedeckú fakultu Karlovej univerzity. Ako hlavný študijný odbor si zvolil chémiu, za vedľajšie matematiku a fyziku. Vďaka svojej cieľavedomosti, vytrvalosti a nespornému talentu si vynikajúco osvojil všetky tri odbory, čo sa neskôr markantne premietlo do jeho vedeckých aktivít.

Na Prírodovedeckej fakulte KU študoval v rokoch 1925 – 1930 a štúdiá ukončil aprobáciou stredoškolského učiteľa v januári 1930. Zamestnať sa mu podarilo až v októbri rovnakého roku, keď sa stal zastupujúcim asistentom Fyzikálno-chemického ústavu Prírodovedeckej fakulty KU, náhradníkom za Rudolfa Brdičku, ktorý práve nastúpil na prezenčnú vojenskú službu. Ústav viedol profesor Heyrovský, ktorý už vtedy mal bohaté skúsenosti zo špičkových zahraničných pôsobísk a systematicky pracoval so svojím tímom na rozpracovaní polarografickej metódy. Do tohto tímu zapadol Dionýz Ilkovič, a hoci to bolo len dočasné zamestnanie, pre mladého asistenta sa stalo zdrojom neoceniteľných skúseností a príležitostí, začiatkom napĺňania jeho oprávnených vedeckých ambícií. V rámci svojho pobytu na ústave v marci 1932 obhájil dizertačnú prácu na tému Štúdium polarizácie ortuťovej kvapkovej katódy pri elektrolytickom rozklade vody, z čoho je zrejmé, že už vtedy sa dôkladne zoznámil s polarografickou metódou, ktorá sa stala ťažiskovou oblasťou jeho vedeckej činnosti. Platnosť jeho zmluvy vypršala 31. 3. 1932, ale zanietený D. Ilkovič neprerušil kontakty s ústavom a ďalej tu pôsobil ako nehonorovaný asistent. V najbližších rokoch si na živobytie zarábal učiteľskou činnosťou na rozličných pražských stredných školách.

Stretnutie akademikov: sprava Karol Šiška,
Dionýz Ilkovič a Vojtech Filkorn

Je obdivuhodné, ako dokázal skĺbiť namáhavé úlohy stredoškolského profesora s rovnako náročnou vedeckou činnosťou, je však faktom, že už v roku 1934 publikoval svoju najznámejšiu a najdôležitejšiu štúdiu, v ktorej odvodil spomenutú rovnicu, neskôr nazvanú po ňom. Polarografická metóda skúma chemické alebo biologické vzorky prostredníctvom elektrolýzy, pri ktorej jednu z elektród tvorí ortuťová kvapka. Experimentálnou podstatou metódy je, zjednodušene povedané, meranie závislosti prúdu od napätia medzi elektródami. V určitej fáze merania prúd rastie úmerne s napätím a prebieha elektrolýza. Prichádza však hranica, za ktorou sa už prúd ustáli i pri zvyšovaní hodnôt napätia, čo súvisí s polarizáciou elektródy. Tvar a parametre takto získanej polarizačnej krivky charakterizujú samotný elektrolyt, teda signalizujú prítomnosť rozličných látok vo vzorke. Ilkovičova rovnica vyjadruje závislosť hraničného prúdu od koncentrácie a chemických parametrov analyzovanej vzorky, ktorú skúmame ako súčasť elektrolytu. D. Ilkovič vychádzal síce pri odvodení z bohatých experimentálnych skúseností získaných v Heyrovského ústave, ale opieral sa predovšetkým o svoju povestnú matematickú a fyzikálno-chemickú intuíciu, vynikajúci zmysel pre odhalenie teoretickej podstaty javov. Nad touto intuíciou žasli viacerí, J. Heyrovského nevynímajúc. Svoj obdiv nad Ilkovičovou teoretickou ostrozrakosťou vyjadril aj známy český fyzik František Běhounek, vtedy docent Prírodovedeckej fakulty, keď pri Ilkovičovej prednáške na pôde Fyzikálno-chemického ústavu vyhlásil: Ten sype formulky jako z rukávu!

Dionýz Ilkovič svojou rovnicou vytvoril jeden z hlavných teoretických pilierov polarografickej metódy a jeho súvisiaca štúdia uverejnená v angličtine v dvojjazyčnom francúzsko-anglickom časopise Collection of Czechoslovak Chemical Communications v roku 1934 mu hneď zabezpečila vedecké renomé aj v medzinárodnom meradle. R. Brdička, Heyrovského neskorší nástupca na univerzitnom poste, sa neskôr o nej vyjadril, že Dômyselne odvodená rovnica… sa stala medzníkom vo vývoji polarografickej metódy. V teoretickom, ale aj súbežnom experimentálnom výskume polarografie pokračoval D. Ilkovič aj v ďalších rokoch a sám alebo v spoluautorstve uverejnil o problematike ďalších dvanásť vedeckých štúdií. Ako člen pracovného tímu J. Heyrovského teda tiež výrazne prispel k tomu, že polarografia sa stala doménou československej fyzikálnej chémie aj na medzinárodnom poli. Bolo vzácne, že niektoré Ilkovičove teoretické závery ukázali cestu k zvýšeniu citlivosti polarografickej metódy a technickému zdokonaleniu samotnej aparatúry. V tomto smere spolupracoval D. Ilkovič okrem J. Heyrovského najmä s mladým talianskym vedcom Giovannim Semeranom. Ten prišiel do Prahy, aby sa zoznámil s polarografiou v jej začiatkoch a neskôr sa zaslúžil o rozšírenie metódy vo svojej domovine. Po 2. svetovej vojne sa polarografia stala jednou z piatich najčastejšie používaných metód kvantitatívnej chemickej analýzy vo svetovom meradle a k jej uznávanosti vo vedeckom svete v nemalej miere prispeli aj práce D. Ilkoviča.

S kreditom prvých vedeckých úspechov a isteže aj s odporúčaním profesora Heyrovského sa D. Ilkovič úspešne uchádzal o Denisovo štipendium garantované francúzskou vládou a školský rok 1937/38 strávil vo Fyzikálno-chemickom ústave Parížskej univerzity, kde pracoval pod vedením popredného odborníka na elektrochémiu, profesora René Auduberta. Venoval sa najmä štúdiu ultrafialového žiarenia prostredníctvom fotoelektrických počítačov. Neopustil však celkom ani okruh problémov skúmaných v Prahe, pre francúzsky časopis Journal de Chimie Physique pripravil podrobnú štúdiu o teoretických základoch polarografie.

Dionýz Ilkovič a Jaroslav Heyrovský

Poslednou jeho prácou o tejto problematike, ktorej sa venoval 15 vedecky plodných rokov, bola populárno-vedecká monografia s názvom Polarografie J. Heyrovského. Chemická elektroanalysa se rtuťovou kapkovou elektrodou, ktorá vyšla roku 1940 nákladom Jednoty českých matematikov a fyzikov v edícii Cesta k vědění. Kniha so 141 stranami vznikla so zámerom priblížiť vedeckú metódu širšiemu okruhu čitateľov a pri popularite polarografie bola českou odbornou verejnosťou naozaj očakávaná. Napísaná bola skutočne majstrovsky, s vedeckou exaktnosťou, ale zároveň zrozumiteľne – autorom nanajvýš povolaným. Publikácia je dodnes príkladom, ako písať široko prístupnú popularizačnú prácu bez devalvácie vedeckého obsahu.

V čase vydania svojej knižnej prvotiny pôsobil D. Ilkovič už v Bratislave. Na Slovensko sa vrátil v dôsledku veľkých zmien, ktoré tu časom nastali v kultúrnom i politickom živote. 4. 6. 1937 schválilo Národné zhromaždenie Československej republiky zákon o zriadení techniky so sídlom v Košiciach, čím sa úspešne skončil takmer dve desaťročia trvajúci zápas o založenie technickej vysokej školy na Slovensku. Novú školu, predchodkyňu dnešnej bratislavskej Slovenskej technickej univerzity, založili s názvom Vysoká škola technická Dr. Milana Rastislava Štefánika. Proces konštituovania školy narušili politické udalosti. Košice v dôsledku Viedenskej arbitráže (2. 11. 1938) pripadli Maďarsku, preto rodiaca sa inštitúcia sa musela ešte pred začatím výučby sťahovať, najskôr do Prešova, neskôr do Martina, kde napokon pôsobila prvý akademický rok. V októbri 1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska, v marci 1939 v dôsledku známych udalostí došlo k rozpadu Československa, k vzniku Protektorátu Čechy a Morava a ku vzniku prvej Slovenskej republiky – rovnako pod kuratelou hitlerovského Nemecka. Snem Slovenskej republiky svojím zákonom z 3. 7. 1940 premenoval Univerzitu Komenského na Slovenskú univerzitu, zároveň však založil dlho očakávanú a chýbajúcu Prírodovedeckú fakultu. Spomenuté udalosti vážne zasiahli aj do života D. Ilkoviča.

V zmysle dohody medzi pražskou a slovenskou autonómnou vládou bol D. Ilkovič uvoľnený zo štátnych služieb (z miesta stredoškolského profesora) k 31. 12. 1938, zároveň o jeho služby čoskoro prejavilo záujem slovenské ministerstvo školstva a národnej osvety. Kým prvými ponukami na zamestnanie boli stredoškolské miesta v Bardejove a neskôr v Bratislave, jeho meno sa čoskoro vynorilo v súvislosti s obsadením katedry fyziky na Slovenskej vysokej školy technickej. D. Ilkovič v januári 1939 sám požiadal o habilitáciu na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a z veľkej časti aj úspešne absolvoval habilitačné konanie. K získaniu titulu docenta mu chýbala už len záverečná habilitačná prednáška, ku ktorej však nedošlo v dôsledku uzavretia českých vysokých škôl 17. 11. 1939. Venia docendi na Karlovej univerzite v odbore fyzikálna chémia bola preto udelená D. Ilkovičovi až vo februári 1946, vtedy už ako riadnemu profesorovi fyziky SVŠT.

Návrh, aby na fyzikálnu katedru bratislavskej techniky bol menovaný D. Ilkovič, podali v decembri 1939 vtedajší rektor Jur Hronec a Josef Kaucký, obaja matematici. Na základe tohto návrhu sa stal D. Ilkovič k 1. 2. 1940 mimoriadnym a od 1. 1. 1943 riadnym profesorom technickej fyziky na SVŠT. Návratom na Slovensko nastal v jeho profesionálnej dráhe obrovský zlom, ktorý je dodnes diskutovanou otázkou pri skúmaní jeho životných osudov. Keďže iný vhodný adept jednoducho ani nebol, od 1. 10. 1940 bol menovaný aj za (nehonorovaného) mimoriadneho profesora fyziky na nedávno založenej Prírodovedeckej fakulte a k 2. 8. 1944 bol na tomto poste potvrdený ako riadny (naďalej neplatený) profesor. V rokoch 1942 – 1945 bol tiež dekanom Prírodovedeckej fakulty. Súčasné pôsobenie na spomenutých školách prinášalo enormné pedagogické, organizačné, publikačné a iné povinnosti. Ústav technickej fyziky ani fyzikálna katedra na novej fakulte neboli konsolidované, rozbehnuté inštitúcie, ale pracoviská v štádiu zrodu alebo prinajmenšom budovania. Chýbalo im personálne zázemie, technické vybavenie, často aj elementárne prostriedky, o študijnej literatúre ani nehovoriac. Ústavom technickej fyziky SVŠT a Fyzikálnym ústavom Prírodovedeckej fakulty SU de facto začína inštitucionalizovaný vývoj slovenskej fyziky na univerzitnej báze, lebo predchádzajúce, tiež nie bohaté tradície, boli v dôsledku historických okolností prerušené. Priekopnícka generácia D. Ilkoviča, ale aj J. Hronca a ďalších, musela obetovať svoju vedeckú kariéru, aby vybudovala bázu neskoršieho vývoja.

D. Ilkovič na SVŠT pôsobil až do konca februára 1976, do svojich takmer 70 rokov. Z Prírodovedeckej fakulty UK síce odišiel už v roku 1951, avšak už čoskoro sa zapojil do budovania pracovísk Slovenskej akadémie vied. Pri založení SAV 18. 6. 1953 bol nielen menovaný akademikom, ale zároveň ho zvolili aj za jej vedeckého sekretára. V ďalších rokoch (1955 – 1961) založil a budoval prvé fyzikálne pracoviská SAV. Za desaťročia svojho pedagogického pôsobenia vychoval stovky poslucháčov, medzi nimi v rámci doktorandského štúdia aj rad vynikajúcich odborníkov, ako neskorší predseda SAV Vojtech Hajko, či chemik Vojtech Kellö. Bol tiež autorom prvej slovenskej vysokoškolskej učebnice fyziky, ktorá v rozpätí rokov 1957 – 1971 vyšla v piatich vydaniach v celkovom náklade asi 40 000 kusov. Na jeho učebnici bola novátorská dôsledná aplikácia vektorov, ktorú pripravil už predtým vydanou učebnicou Vektorový počet (1945, 1950). Viac ako štvrťstoročie bol hlavným redaktorom Fyzikálneho časopisu SAV. V jeho prípade skutočne nie je prehnané hovoriť o ňom ako o zakladateľovi slovenskej fyziky.

Pamiatku D. Ilkoviča, ktorý zomrel 3. 8. 1980 v Bratislave, pripomína okrem pomenovaní ulíc aj čestná plaketa, ktorú SAV udeľuje za zásluhy vo fyzikálno-chemických vedách. Práca stoviek odborníkov zo Slovenska, ktorí sa v súčasnosti už úspešne zapájajú do medzinárodných fyzikálnych a chemických výskumov, by nebola možná bez personálnych a inštitucionálnych základov obetavo budovaných priekopníckou generáciou D. Ilkoviča. Tieto základy sú napokon najväčším pamätníkom Ilkovičovho celoživotného diela.

Miroslav Tibor Morovics

Komentáre