Dizajn raja

Prví budovatelia parkov, starovekí Peržania, nazývali záhrady pri palácoch svojich kráľov výrazom pairi-daēza – ohradené miesto. Pomenovanie prešlo do gréčtiny v tvare paradeisos a odtiaľ do iných európskych jazykov, ktoré ho prijali ako výraz pre raj. Celkom príhodne.

Najstaršie zachované plány pairi-daēza pochádzajú zo 6. storočia pred n. l. z Pasargad, sídla perzského kráľa Kýra Veľkého. Park obsahoval geometricky rozvrhnuté kanály s vodou a vysadené cyprusy, granátovníky či čerešne. Záhrady rozdelené na štyri časti ponúkali kombináciu vody (kanály, bazény, fontány), vôní kvetov a ovocných stromov. Slúžili na to, aby mohli vládcovia demonštrovať svoju moc a bohatstvo pred zrakmi pozvaných hostí.

Mestská agritektúra

Súčasné parky sledujú skôr ekologické ciele. Ich dizajn však nebýva o nič menej premyslený. High Line je 2,3 km dlhý úzky park vybudovaný v rokoch 2005 až 2014 na vyvýšenej konštrukcii opustenej železnice na Manhattane v New Yorku z 30. rokov 20. storočia. Podľa internetového magazínu ArchDaily predstavuje typickú agritektúru: čiastočne architektúru, čiastočne agrikultúru. Park vo výške asi 9 m nad úrovňou ulice tvoria betónové platne prelínajúce sa s pásmi výsadby tak, aby to pripomínalo spontánnu prírodu, ktorá sa trate zmocnila po jej opustení. Pôvodné oceľové nosníky a koľajnice boli integrované do dizajnu. Pod konštrukciou je LED osvetlenie, ktoré iba jemne osvetľuje chodníky, aby nerušilo. Zeleň má zachovávať ducha divočiny: polovica z použitých viac ako 500 druhov a kultivarov rastlín, najmä odolných trvaliek, pochádza zo severoamerickej flóry. Vegetácia tvorí prirodzené spoločenstvá – miniatúrne krajiny od suchomilných stepných trávnikov po vlhké mokrade. Zeleň je integrovaná priamo do konštrukcie – substrát má miestami len asi 45 cm, no aj tak v ňom rastú stromy vysoké 8 až 9 metrov.

Parky a záhrady

V stredovekej Európe sa zeleň pestovala za múrmi kláštorov a zámkov v podobe úžitkových bylinkových záhrad a sadov alebo ako lovecké parky šľachty. Názov park pochádza z francúzskeho výrazu parc pre územie vyhradené pánovi na lov zveri. Boli to zväčša zalesnené plochy s voľne žijúcou zverou a obohnané plotom či múrom, kam bežní ľudia nemali prístup. Perzská tradícia rajských záhrad medzitým prežívala v islamskom svete – napríklad na dvore kalifov v Bagdade a Córdobe vznikali záhrady s ružami, pomarančovníkmi a fontánami. Postupne sa tak vyvinuli dve základné línie: formálne záhrady (symetrické, udržiavané ako výstavné priestory) a prírodné parky (rozľahlé revíry na voľný pohyb a lov).

Okrasné záhrady sa do Európy začali vracať v období renesancie pod vplyvom antických ideálov harmonickej krajiny a správ o islamských záhradách od cestovateľov. Talianski architekti 15. a 16. storočia budovali terasovité záhrady s geometrickými záhonmi, sochami a vodometmi – napríklad záhrady pri Villa d’Este či Villa Lante. Terasy ponúkali krásny výhľad (belvedere) a prvky mali estetický či symbolický význam – sochy antických bohov, labyrinty ako odkaz na mytológiu (pozri Quark 10/2024), fontány demonštrujúce mechaniku vody (pozri Quark 12/2022) atď. Formálny štýl dosiahol vrchol vo francúzskom barokovom parku. Hlavné osi preťaté vedľajšími cestičkami delia záhrady Versailles, založené pre Ľudovíta XIV., na pravidelné štvorce – hájiky ukryté zelenými stenami z tvarovaných stromov a treláží – a kvetinové partery s komplikovanými ornamentmi z nízkych živých plotov dopĺňajú bazény a fontány. Cieľom bolo ohromovať a demonštrovať moc – tak ako kráľ vládne krajine, záhradník vládne prírode a dáva jej geometrický poriadok.