Dravé spevavce

V našej prírode nájdeme mnoho zaujímavých druhov živočíchov. Niektoré z nich nás upútajú najmä svojím nezvyčajným výzorom, iné zasa neobyčajným správaním. K takýmto nevšedným živočíchom môžeme zaradiť aj strakoše.

Jedinečnosť strakošov, vtákov z čeľade strakošovité (Laniidae), spočíva najmä v tom, že aj keď patria medzi spevavce, spôsobom života ich vôbec nepripomínajú. Skôr by sme ich mohli zaradiť medzi dravce, pretože najmä získavaním potravy sa im až nápadne podobajú.

Strakoše majú silný, hákovito zahnutý zobák, ktorý je prispôsobený na trhanie koristi.

Spôsob lovu

Strakoše si okrem hmyzu, ktorý je hlavnou zložkou ich potravy, veľmi radi pochutia aj na drobných cicavcoch, vtákoch, žabách, jaštericiach alebo plazoch. Na takýto spôsob života sú aj dokonale prispôsobené. Majú pomerne veľkú hlavu a silný, na konci hákovito zahnutý zobák, ktorý je podobne ako pri dravých vtákoch prispôsobený na trhanie koristi. Aj tú lovia podobným spôsobom ako dravce. Okolie pozorujú vždy z vyvýšeného miesta a keď si vyhliadnu korisť, zletia k nej alebo sa vznášajú v povetrí trepotavým letom na jednom mieste podobne ako sokol myšiak. Odtiaľ sa prudko spúšťajú k zemi, prípadne korisť vo vzduchu prenasledujú.
Ďalším zaujímavým fenoménom strakošov je ich zvláštny zvyk napichovať ulovenú korisť na tŕne či iné ostré výčnelky, alebo ju vešať do vidlíc konárov. Tento zvyk majú strakoše vrodený a praktizujú ho často pri ulovení väčšej koristi alebo v čase nadbytku potravy. Napichovanie im slúži predovšetkým na uľahčenie rozdrobenia väčších kusov potravy, prípadne na vytvorenie zásob na horšie časy.

Strakoš červenochrbtý

So strakošmi sa v našej prírode stretneme na rôznych biotopoch. Zo štyroch druhov, ktoré sa u nás vyskytujú, patrí k najhojnejším strakoš červenochrbtý (Lanius collurio). Tento typický obyvateľ poľnohospodárskej krajiny a suchých krovinatých strání sa vyskytuje ešte pomerne hojne a v prírode ho nemôžeme prehliadnuť. Pekne vyfarbené samce najčastejšie posedávajú na vyvýšených miestach odkiaľ pozorujú okolie a chytajú korisť. Hniezdo si stavajú takmer vždy v hustých tŕnistých kríkoch, najmä v šípoch, hlohoch alebo trnkách, často nie veľmi vysoko nad zemou. Hniezdia jedenkrát ročne, najčastejšie od konca mája do júla. Ich potravu väčšinou tvorí hmyz, často si však jedálny lístok spestria mláďatami vtákov, ktoré vyberajú z hniezd. Niekedy ulovia aj hraboša alebo menší druh vtáka. Mláďatá strakošov sú najmä po vyletení z hniezda veľmi hlučné. Prenikavým škriekaním sa neustále dožadujú potravy a často prenasledujú rodičov, aby ich nakŕmili.
Strakoš červenochrbtý patrí medzi sťahovavé druhy. Na naše územie prilieta dosť neskoro, spravidla koncom apríla a v máji. Na zimoviská odlieta už v auguste a septembri.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 5/2020. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.

Text a foto Ing. Ľubor Čačko