Esejistickú súťaž s názvom Je veda riešením všetkých výziev ľudstva? vyhlásila Nadácia ESET v septembri 2021 v rámci aktivít ocenenia výnimočných vedcov ESET Science Award. Esej Jany Biznárovej vybrali hodnotitelia medzi päť finálových esejí súťaže.
Je veda riešením všetkých výziev ľudstva?
Veda bola odjakživa odpoveďou na množstvo otázok, ktoré si ľudstvo kládlo ešte skôr, než sme si vôbec ujasnili, čo máme vlastne na mysli pod pojmom veda. Kým sme vyrývali kalendáre do jeleních parohov, zaznamenávali výšku hladiny rieky Níl či sledovali, konzumácia ktorých lesných plodov nás zasýti alebo nám zabezpečí posedenie s miestnym panteónom, celé to bolo vlastne o snahe natesnať nejaký zmysel a poriadok do okolitého prostredia, ktoré našim predkom muselo pripadať nepriateľské a často nepochopiteľné. Postupom času sme si vyvinuli schopnosť nielen zbierať informácie, ale hlavne sme sa naučili tieto informácie posúvať ďalej našim súkmeňovcom. Týmto sme sa potenciálne zvýhodnili voči ostatným živočíšnym druhom, ktoré s nami zápasili o nadvládu nad naším teritóriom.
Neskôr, keď už boj o prežitie zapadol viac-menej do podvedomia a nahradili ho čoraz naliehavejšie spoločenské problémy (to už sme si totiž vyvinuli spoločnosť), odčlenili sme vedu od umenia. Od filozofie, ktorá zahŕňala všetko od aritmetiky po slovičkárenie ako zbraň na výhru argumentov, sme sa posunuli k úhľadne zaškatuľkovaným vedeckým disciplínam s vysoko špecializovanými odvetviami. Do týchto odvetví sa človek v súčasnosti môže pokojne zahrabať až po nos a objaviť myšlienky, ktoré nikdy predtým neuzreli svetlo sveta, no tak či onak minúť čo i len duchom akýkoľvek kontext. Veda sa stala privilegovanou disciplínou, ktorá nás posunula vždy o krok vpred, zvýšila našu produktivitu, ozbrojila nás pred nástrahami počasia a tým zvýšila naše šance na prežitie. Napriek tomu všetkému je to však často umenie, a nie veda, ktorá mnohým poskytuje zmysel na prežitie.
Veda nás dostala ďalej, než sa našim dávnym predkom čo i len snívalo. Priniesla nám pitnú vodu priamo v našich obydliach, svetlo a teplo na stisnutie gombíka, plné hrste čerstvého ovocia a zeleniny na každom rohu. Už dávno sa neklaniame slnečným cyklom, striedanie ročných období vnímame viac ako nepríjemnosť než obmedzenie. Za to všetko vďačíme nielen tvrdej práci generácií výskumníkov a inžinierov, ktorých cieľom bolo zvýšiť naše šance na prežitie a uľahčiť nám životy, no taktiež výnimočným mysliteľom prahnúcim po poznaní. Na ceste za pravdou sme sa nikdy nezastavili pred prahom pohodlnosti, a teraz tak vládneme elektrónom, pozorujeme osamelé fotóny, pomaly dobre, že neklopkáme pánbožkovi na bránu s tým, či je tam hore všetko v poriadku.
Napriek tomu všetkému nám však hrozí, že stojíme na prahu ďalšieho masového vymierania druhov, tentoraz s možno fatálnymi následkami pre náš živočíšny druh. Ako nám ukázali niektoré nie práve najlichotivejšie kapitoly našej histórie, podčiarknuté poslednými pandemickými mesiacmi, vedomosti samy osebe nie sú zárukou prežitia. I keď nám veda priniesla do náručia už aj samotný Mesiac, ľudia stále potrebujú viac než len tvrdé dáta, pravdepodobnosti, vážené priemery a štandardné odchýlky. Ľudská psychika je komplikovaná a hodnoty ako súcit, snaha opochopenie a empatia niekedy zavážia viac než hodnoty vyčíslené v tabuľkách, hoci sú vedeckou komunitou často podceňované. Potrebujeme si dať informácie do kontextu. Či už je to v západe Slnka nad jazerom, v ozvene toho slávneho tajného akordu či v obraze krajšom než by snímač toho najmodernejšieho fotoaparátu kedy dokázal zachytiť, tento kontext nám pomáha uvedomiť si, že sme predsa len trochu viac než len komplexná uhľovodíková mašinéria riadená zblúdilým elektrickým tokom.
Tí z nás, ktorí narábame prevažne s vedeckým myslením, na toto ľahko zabúdame. Sme rodení skeptici. Všetko, čo počujeme, automaticky spochybňujeme, prešetrujeme či podkopávame. Myslíme to, samozrejme, v dobrom, len sa strácame v kráse faktov a vedomostí. No často zabúdame, že nie každý s nami nadšenie pre tento typ krásy zdieľa.
Ľudstvo vedu potrebuje, o tom niet pochýb. Potrebujeme vedu pre prežitie, rozvoj a na rozlúsknutie problémov, ktoré sme si ako spoločnosť sami pre seba narobili. Budeme vedu potrebovať aj pre problémy budúcnosti, či už tie, ktoré si narobíme sami, alebo tie, ktoré sa nám isto vyskytnú aj bez vlastného pričinenia. Nie je to však všetko iba o prežití, vedu potrebujeme aj preto, aby sme pri splnení podmienky na prežitie mohli ďalej prosperovať. Všetci v kútiku duše túžime mať odpoveď na tie najhlbšie otázky, na ktoré zatiaľ nedosiahneme. Chceme vedieť, ako sa to celé začalo, kam smerujeme a odkiaľ pochádzame. A potom, ak tieto odpovede niekedy dostaneme… potom sa musíme rozhodnúť, čo s nimi. A pravdepodobne budeme potrebovať viac než len chladné vedecké fakty, aby sme sa s nimi vyrovnali.
Veda nám darovala Mesiac. Časom, ak jej to umožníme, nám prinesie aj hviezdy. Na to, aby sme sa tam dostali, potrebujeme viac než len vedu. Potrebujeme celé ľudstvo, so všetkým, čo k tomu patrí.
Jana Biznárová pracuje v oblasti kvantovej technológie na švédskej technologickej univerzite Chalmers, kde sa zaoberá experimentálnym vývojom kvantového počítača, a napriek momentálnemu pôsobeniu v zahraničí udržiava spoluprácu so slovenskou nezávislou hudobno-dramatickou scénou. Pred pôsobením vo Švédsku študovala na bratislavskej Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU.
Súťažná otázka
Ak nám do 31. marca 2022 pošlete správnu odpoveď na otázku:
Ktorých dvoch slovenských vedcov podporil v januári 2022 nový Nadačný fond Nadácie ESET pre podporu vedy?
zaradíme vás do žrebovania o knihu Andrey Settey Hajdúchovej: 10-10-10 z Vydavateľstva Matice slovenskej, s. r. o.
Svoje odpovede posielajte na adresu redakcie: odpovednik@quark.sk alebo Quark, Staré grunty 52, 842 44 Bratislava 4.
