V šiestej časti rubriky o geodiverzite Slovenska si priblížime dve geovedne osobité lokality z okolia Žiliny.
V rubrike postupne ponúkame informácie o vybraných objektoch neživej prírody v jednotlivých regiónoch Slovenska s prepojením na biodiverzitu, históriu, náučné chodníky a význam pre človeka.
Snežnica
Kysucká vrchovina (Kysucké bradlá)
Obec Snežnica je situovaná v tektonicky podmienenej doline rovnomenného potoka, obklopená morfologicky výraznými vápencovými vyvýšeninami – bradlami, ktoré boli eróziou vypreparované z mäkších pieskovcov a ílovcov. Medzi nimi dominujú Brodnianka (720 m), Malý Vreteň (653 m) a Vreteň (821 m). Územie je súčasťou bradlového pásma, najdlhšej a zároveň najužšej geologickej jednotky Západných Karpát. Prístup je z hlavnej cesty medzi Žilinou a Kysuckým Novým Mestom smerom na Oškerdu.
Prvá písomná zmienka o obci je v Žilinskej knihe z roku 1426. Patrila panstvu Strečno, od 16. storočia panstvu Starý hrad. Klasicistická zvonica na pôdoryse štvorca ukončená drevenou nadstavbou s ihlanovou strechou pochádza z prvej polovice 19. storočia. Na stavbu použili miestny kameň, predovšetkým pieskovec a rôzne druhy vápencov. Vo výklenku zvonice je súsošie Madony s dieťaťom. Na začiatku obce sa na svahu Malého Vreteňa nachádza opustený kameňolom. Ťažba vápenca spôsobovala v minulosti značné znečistenie životného prostredia obce.
Odkryv v bradle
Stena snežnického kameňolomu poskytuje unikátny pohľad na vnútornú stavbu bradla s detailne disharmonicky zvrásnenými vrstvami rôznej hrúbky. Horniny sa usadzovali v druhohornom mori počas jury a spodnej kriedy. Na rozhraní kriedy a paleogénu boli zvrásnené a v mladších treťohorách porušené zlomami. V odkryve je obrátený vrstevný sled, to znamená, že najmladšie horniny sa nachádzajú v spodnej časti. Patria k nim spodnokriedové doskovité sivé slienité vápence s hľuzami čiernych rohovcov, kremitých hornín, ktoré vznikli z ihlíc hubiek. Sú tam tiež kalpionelové vápence, jemnozrnné až celistvé horniny svetlej farby s typickým lastúrovým lomom, veku spodná krieda až vrchná jura. Kalpionely sú fosílne prvoky zo skupiny nálevníkov. Ich malé kalcitové schránky zvončekového tvaru sa dajú pozorovať iba mikroskopom.
Vrstevný sled pokračuje červenými hľuznatými kalovými vápencami (ammonitico rosso). Hľuzy sú spojené vápnito-ílovitým tmelom tehlovočervenej farby. Vrchno- až strednojurský vek majú červené a zelené rádiolariové vápence a rádiolarity. Vznikali v hlbokom mori nahromadením mikroskopických kremitých schránok mrežovcov (rádiolárií). Najvyššie sú vekovo najstaršie (stredná jura) sivé ílovité a piesčité bridlice a pieskovce s odtlačkami lastúrnika Posidonia alpina. Zvyšovaním množstva kalcitu prechádzajú do tmavosivých slienitých bridlíc a slieňovcov.
Fosílie druhohôr
V druhohornom mori boli počas jury a spodnej kriedy rozšírené v súčasnosti už vyhynuté hlavonožce, amonity a belemnity. Amonity mali kalcitovú schránku špirálovito zvinutú v jednej rovine. Vo fosílnom stave sú často zachované vnútorné jadrá a odtlačky schránok, menej vápnité viečka, ktoré v prípade potreby uzatvárali ústie schránky. V snežnickom kameňolome sú pomerne frekventované v sivých slienitých vápencoch spodnej kriedy. Často sú pyritizované alebo povlečené hnedým až čiernym limonitom. Skamenelinu amonita možno vidieť aj v kamennom múre v oddychovej časti obce s názvom Vyšný koniec.
Belemnity mali tvar podobný rakete, čím pripomínali súčasné kalmáre a sépie. Boli to aktívne plávajúce dravce, ich potravou boli ryby, článkonožce, ale aj jedince vlastného druhu. Z dlhšej schránky sa väčšinou zachoval len hrot tvaru kužeľa. V červených hľuznatých kalových vápencoch možno pri troške šťastia nájsť podlhovasté špicaté kalcitové štíty cigarovitého tvaru druhu Hibolithes hastatus. Vo vápencoch bradlového pásma sú časté aj zvyšky belemnitov v podobe okrúhlych priečnych prierezov s lúčovito usporiadaným kalcitom.
Hlbocká dolina
Súľovské vrchy (Súľovské skaly)
Dolinu vytvoril Hlbocký potok, ľavostranný prítok Váhu. Pramení v Súľovských vrchoch, na východnom svahu Holého vrchu vo výške 560 m n. m. Od prameňa tečie krátkym úsekom na sever, potom sa stáča na severozápad a prerezáva masív Súľovských skál. V Považskom podolí niekoľkokrát mení svoj smer, využívajúc zlomy a ich križovatky. Do Váhu ústi pri Bytči. V časti Súľovských skál má dolina charakter tiesňavy s kolmými stenami, pod ktorými sú napadané rôzne veľké bloky hornín. Zaujímavé skalné útvary rôznych tvarov sú zložené z karbonátových zlepencov a brekcií. Potok vytvára kaskády, miestami je vidieť penovec vyzrážaný z hydrogénuhličitanu vápenatého.
Dolina je nazvaná podľa obce Hlboké nad Váhom. Najmladšia obec okresu Bytča vznikla v roku 1960 spojením Horného a Dolného Hlbokého, v roku 1998 sa odčlenila od mesta Bytča. Hlboké nad Váhom je vstupnou bránou k viacerým zaujímavým turistickým trasám v Súľovských skalách.
Text a foto RNDr. Mária Bizubová
