Pravidelný čitateľ časopisu Quark sa spytoval, ako možno jedným slovom pomenovať aktívnu osobu, ktorá koná, a pasívnu osobu, ktorá čaká, pričom vyslovil aj názor, že pomenovania konateľ a čakateľ majú už svoj ustálený význam a že výrazy konajúci a čakajúci mu neznejú celkom dobre.
K nastolenému problému možno pristupovať viacerými spôsobmi. Jednak možno použiť už existujúce pomenovania konateľ s dosiaľ ustáleným významom osoba oprávnená samostatne konať v mene organizácie alebo spoločnosti a čakateľ s dosiaľ ustálenými významami kto čaká na niečo, napr. na miesto, funkciu a pod., resp. štátny zamestnanec, ktorý sa pripravuje na výkon funkcie sudcu, v nových významoch s ich presným definovaním, čo by nebol ojedinelý jav v jazyku.
Druhá možnosť je využiť príčastia konajúci a čakajúci (subjekt konajúci v záujme väčšiny; personál čakajúci na záverečnú) ako pomenovania osôb, teda ako podstatné meno konajúci s významom kto koná, konajúca osoba a podstatné meno čakajúci s významom kto čaká, čakajúca osoba, čo takisto prichádza do úvahy. V slovenčine máme viacero prípadov prechodu pôvodného príčastia medzi podstatné mená pomenúvajúce osoby. Ako príklad možno uviesť príčastie pracujúci použité napríklad v spojení robotníci pracujúci na stavbe, z ktorého sa prechodom medzi podstatné mená stáva pomenovanie osoby s významom kto pracuje, napríklad každý pracujúci má právo na primeranú odmenu, či príčastie predsedajúci použité napríklad v spojení zápisnicu podpisuje predseda, v jeho neprítomnosti člen predsedajúci zasadnutiu, z ktorého sa prechodom medzi podstatné mená stáva pomenovanie osoby s významom kto predsedá schôdzke, kto vedie poradu a pod., napríklad predsedajúci je oprávnený a povinný viesť rokovanie podľa stanov, alebo príčastie vedúci použité napríklad v spojení náučný chodník vedúci k hradu, z ktorého sa prechodom medzi podstatné mená stáva pomenovanie osoby s významom vedúci pracovník, napríklad vedúci vykonal pohovor s uchádzačom o prácu.
A napokon je tu možnosť využiť slovotvorné možnosti slovenčiny, napríklad vychádzať zo spojení aktívna osoba a pasívna osoba a nový termín utvoriť z príslušného prídavného mena aktívny, resp. pasívny niektorou zo slovotvorných prípon, ktorou sa tvoria pomenovania osôb. V danom prípade by bolo možné utvoriť pomenovanie osoby z príslušného prídavného mena pomocou prípony –ik, teda aktívnik, pasívnik. Oporu na takéto tvorenie možno nájsť v slovách neporiadnik (neporiadny človek), škriepnik (škriepny človek), kriminálnik (kriminálny človek), resp. po predchádzajúcej krátkej slabike utvorené príponou -ík, ako sú bezbožník (bezbožný človek), falošník (falošný človek), korupčník (korupčný človek), šikovník (šikovný človek), úskočník (úskočný človek), zištník (zištný človek) atď. Možno sa slová aktívnik a pasívnik na prvé počutie budú niekomu javiť ako nezvyčajné, ale je to jedna z možností na utvorenie jednoslovného pomenovania aktívnej osoby, resp. pasívnej osoby. Takýmto spôsobom sa často rozširuje slovná zásoba slovenčiny. Pravda, dôležité je tu rozhodnutie príslušných odborníkov, ktorú z uvedených možností jednoslovného pomenovania využijú, a presné definovanie vybratých pomenovaní.
PaedDr. Matej Považaj, CSc.
