Jozef Marek

Spoluzakladateľ moderného zverolekárstva

Jozef Marek bol jeden z najvýznamnejších veterinárov 20. storočia. Svojou výskumnou, experimentálnou aj publikačnou činnosťou sa spolu s ďalším Slovákom prof. Františkom Hutyrom považujú za spoluzakladateľov modernej veterinárnej medicíny.

Jozef Marek sa narodil v Hornej Strede 18. marca 1868 v rodine maloroľníka. Navštevoval Kráľovské rímskokatolícke gymnázium v Prešove, ale posledný ročník absolvoval v Trnave. Už vtedy okrem slovenčiny ovládal aj maďarčinu a nemčinu. Zverolekárstvo študoval na Uhorskej zverolekárskej škole v Budapešti. Štúdium dokončil s vyznamenaním a diplom zverolekára mu udelili 5. novembra 1892. Usadil sa v Novom Meste nad Váhom. Fyzikátnu skúšku pre úradných zverolekárov zložil 3. októbra 1894. V Novom Meste nad Váhom dlho nepobudol, lebo 8. júla 1895 ho vymenovali za vedúceho laboratória Zverozdravotného úradu v Köbányi, čo je časť v Budapešti.

Pedagóg
Už v apríli 1897 ho minister poľnohospodárstva na odporúčanie profesorského zboru Uhorskej kráľovskej zverolekárskej akadémie vymenoval za adjunkta kliniky. Súčasne mu udelili ročnú dovolenku, aby popri osobitnom štúdiu klinických vedných odborov nadobudol aj doktorskú kvalifikáciu. Preto na Filozofickej fakulte univerzity v Berne v priebehu dvoch semestrov absolvoval prírodovedné prednášky a súčasne navštevoval tamojšie zverolekárske ambulatórium. Na doktora filozofie summa cum laude ho promovali 25. apríla 1898. Potom navštívil viaceré veterinárske školy v Európe a zapísal sa ako mimoriadny poslucháč na lekársku fakultu vo Viedni. Ako tridsaťročného ho 30. januára 1901 vymenovali za riadneho profesora a za prednostu internej kliniky.
V roku 1899 povýšil cisár František Jozef budapeštiansku Zverolekársku akadémiu na vysokú školu a na jej čelo vtedajší uhorský minister pôdohospodárstva vymenoval mladého profesora Slováka Františka Hutyru (1860 – 1934), rodáka zo Spišskej Kapituly, ktorý ostal napriek všetkým politickým a štátoprávnym zmenám jej rektorom až do roku 1931. Najbližším spolupracovníkom Hutyru sa stal práve Jozef Marek. Spoločne vydali v roku 1902 v Jene vynikajúce dielo o diagnostike kožných a vnútorných chorôb Klinická diagnostika (Klinische Diagnostik), ktoré vyšlo v štyroch vydaniach, posledné v roku 1944. Keďže sa kniha stretla s veľkým ohlasom, Marek ju v roku 1912 rozpracoval do tisícstranovej ilustrovanej publikácie s názvom Lehrbuch der klinischen Diagnostik der inneren Krankheiten der Haustiere (Učebnica klinickej diagnostiky vnútorných chorôb domácich zvierat), ktorá sa dožila mnohých vydaní vo viacerých jazykoch.
J. Marek sa zaoberal aj tuberkulózou vemena kráv. Práca o tejto problematike – Tehenek tőgy gümökórja (Tuberkulóza kravského vemena) – vyšla v roku 1908. V roku 1916 vyšla aj Markova nemecká monografia o východnom more rožného dobytka.

Vedec
J. Marek zaviedol moderné vyšetrovanie dobytka. V rámci svojej vedeckovýskumnej práce v rokoch 1901 až 1904 objasnil fyzikálne podmienky vzniku dýchacích šelestov a poklepových zvukov. Stredobodom jeho vedeckého záujmu boli takzvané kolikové ochorenia koní. Rozdelil ich podľa rozličných patologických príznakov, a tak položil základy ich terapie.
J. Marek ako prvý vypracoval histopatológiu nervového systému pri Aujezského chorobe a označil ju za infekčnú chorobu. Neskôr sa zaoberal problematikou rachitídy a podobných porúch metabolizmu. V roku 1912 preskúmal neurolymfomatózu hydiny, ktorú podľa neho pomenovali Markovou chorobou.
Keď v roku 1913 zomrel vedúci Katedry vnútorných chorôb Vysokej veterinárskej školy Hugo Schindelka (* 1853), pozvali na tento post Jozefa Marka. On však toto lákavé pozvanie neprijal. Takto v roku 1932 odmietol aj pozvanie tureckej vlády, ktorá mu ponúkala miesto rektora Vysokej školy zverolekárskej v Istanbule.
Jozef Marek odišiel v roku 1935 do dôchodku a žil v Budapešti. Tam napokon 7. septembra 1952 zomrel.
Jozefovi Markovi sa dostalo nemálo domácich i zahraničných pôct, uznania i vyznamenaní. Maďarská akadémia vied ho zvolia za svojho člena. Podobne sa stal členom akadémií a vedeckých spoločností vo Veľkej Británii, v Spojených štátoch, Grécku, Juhoslávii, Švédsku a vo Fínsku. Napokon v roku 1952 ho prijala za svojho člena aj francúzska veterinárna akadémia. Čestné doktoráty univerzít dostal v Utrechte, Lipsku, Hannoveri, Sofii a v Budapešti.

RNDr. Ľubomír Viliam Prikryl
Foto archív autora