Slovenská úradná pomenovacia sústava je dvojmenná. Znamená to, že sa skladá z dvoch členov – z rodného mena a priezviska. V bežnej komunikácii sa často používa termín krstné meno, ale tento pojem má užší význam, lebo nie každý dostal toto meno pri kresťanskom krste. Korene má už v jednomennej pomenovacej sústave a v predkresťanskom období.
Historicky najstaršie mená, ktoré používali naši slovenskí predkovia, sú jednočlenné ochranné mená. Najčastejšie vznikali z pomenovaní zvierat a rastlín, ale aj z názvov iných vtedy známych reálií. Z 13. storočia sú doložené mená, ako napríklad Zubor, Tur, Sokol, Popol, Uzda, Kavka, Zima, Dúha. Veľmi produktívnu vrstvu tvorili zložené mená. Väčšina ľudí pozná mená historických osobností z veľkomoravského obdobia z 9. storočia ako Rastislav, Svätopluk, Svätožizna. Početné mená želacieho charakteru sú doložené z 11. – 15. storočia (Bohdan, Dobroslav, Vladislav). Staré slovanské mená využívali aj predložky a časticu ne (Bezded, Predvoj, Neded, Nemil, ženské meno Nestaša). Za čisto slovenské sa pokladá meno Mojtech, lebo v iných slovanských jazykoch sa nenachádzalo. Mnohé z týchto mien sa zachovali už len v zemepisných názvoch, ale niektoré sa používajú ako rodné mená doteraz (Boleslav – Boleslava, Dobroslav – Dobroslava, Stanislav – Stanislava). Skracovaním mien alebo z ich domáckych podôb sa tvorili ďalšie rodné mená (Buclav, Bohuš, Miloš, Radko – Radka).
Po prijatí a rozšírení kresťanstva sa k nám začali dostávať biblické starozákonné a novozákonné mená, neskôr aj mená mučeníkov, svätých rímskeho, gréckeho, západoeurópskeho či východného (byzantského) pôvodu. Z hláskovej a morfologickej stránky sa prispôsobili nielen slovenčine, ale aj iným jazykom v krajinách, v ktorých sa šírilo kresťanstvo. Rozširovali sa najmä s postupným upevňovaním moci cirkvi, ktorá ich začala cieľavedomejšie propagovať najmä po tridentskom koncile v roku 1563. Najstaršiu vrstvu tvoria starozákonné hebrejské mená (Adam, Izák, Dávid, Samuel, Šalamún; Eva, Judita, Rút, Zuzana), ktoré sa po Európe rozširovali prostredníctvom gréčtiny a latinčiny. Starozákonné mená boli obľúbené najmä v evanjelickom prostredí, lebo evanjelici neuznávali svätých. Doteraz sa aj u nás tešia popularite novozákonné mená ako Ján, Peter, Pavol, Jakub, Ondrej, Mária, Marta, Magdaléna, Anna, Alžbeta a i. alebo mená mučeníkov a svätých zväčša gréckeho pôvodu (Alexander, Alexej, Gregor, Mikuláš; Katarína, Helena, Dorota, Žofia) alebo latinského pôvodu (Anton, Martin, Vincent; Kristína, Lucia, Uršula). Mená Mária a Jozef sa do 17. storočia používali veľmi málo, rozšírili sa až v období protireformácie. Najmä od čias nemeckej kolonizácie sa k nám dostávala tzv. mladšia vrstva kresťanských germánskych mien svätých, biskupov, pustovníkov, osôb z vládnucich dynastií, ako sú napr. Albert, Ferdinand, Róbert, Karol, Henrich. V procese prispôsobovania kresťanských mien sa tvorili nové mená aj domácimi slovotvornými postupmi, napr. zložené mená typu Petrislav, Janislav. V minulosti sa popri latinských podobách (Klement, Demeter, Tomas) používali aj grécko-byzantské podoby (Kliment, Dimiter, Toma).
Inventár slovenských rodných mien sa priebežne dopĺňal v ďalších storočiach pôsobením rozličných spoločensko-kultúrnych faktorov. Napríklad vplyvom idey slovanskej vzájomnosti v druhej polovici 19. storočia sa u nás rozšírili ruské mená Ivan, Igor, Oľga, Soňa, Viera, južnoslovanské mená Dušan, Danica, Zlatica a obľubu si znovu získali staré slovanské mená. V 30. rokoch 20. storočia sa u nás udomácnili francúzske mená ako Žaneta, Henrieta, Iveta, Simona, severské mená Dagmara, Ingrida, Karina či írske meno Patrik. Vplyvom starších i novších medzijazykových kontaktov sa k nám dostali mená napr. z češtiny (Libuša, Božena), z maďarčiny (Gejza, Aladár, Zoltán), zo srbčiny a z chorvátčiny (Jadranka, Zlatan), z bulharčiny (Trojan, Živko), z nemčiny (Ernest, Helmut, Hedviga) a z angličtiny (Alica, Viliam).
Niekedy sa zoznam slovenských rodných mien obohacuje o inojazyčné podoby s rovnakým východiskom, napr. francúzska podoba Aneta alebo španielska podoba Anita mena Anna. Okrem preberania nových cudzích mien tento trend nabral obrátky hlavne po Nežnej revolúcii a otvorení sa západnému svetu. Mnohé nové mená vznikli len adaptáciou niektorých inojazyčných podôb mien do slovenčiny. Preto niektoré geneticky rovnaké rodné mená môžu mať viacero slovenských pravopisných (grafických) podôb a variantov, napr. Andrej, Andreas, Ondrej; Matej, Matiáš, Matias; Márius, Mário; Pavla, Paula, Paulína a pod.
Produktívnym spôsobom rozširovania zoznamu rodných mien je aj osamostatnenie tých domáckych podôb, ktoré už stratili príznak familiárnosti a nadobudli charakter neutrálneho mena, napr. Alex, Broňa, Fraňo, Ľuba, Miloš, Radko, Radka, Slávo, Slávka, Tina. Mnohé nové mená sa hlavne v poslednom období stávajú populárne vďaka rôznym osobnostiam spoločenského života a literárnym a filmovým hrdinom.
Iveta Valentová
Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, v. v. i.
Príspevok vznikol v rámci grantového projektu VEGA č. 2/0026/24.
