Mnoho ľudí prirodzene pociťuje odpor ku všetkým nohatým bezstavovcom bez rozdielu a je im jedno, či majú osem nôh (pavúkovce) alebo šesť (hmyz).
Arachnofóbia, teda panická hrôza z pavúkov, je všeobecne známa, pričom nie je dôležité, že touto fóbiou postihnutí ľudia hádžu do jedného vreca pavúky (Araneae) a im podobné kosce (Opiliones). Tie druhé sa im môžu hnusiť ešte viac, keďže sú oveľa nohatejšie než mnohé bežné druhy pavúkov. Určite potom neprekvapuje, že rovnako alebo ešte viac dokážu vystresovať nejedného z nás nohaté strašidlá, ktoré nielenže lozia, ale dokážu aj lietať.
Neopodstatnený strach
Týmito živočíchmi, ktoré svojím zjavom pripomínajú gigantické komáre (veľké 2 až 4 cm), sú neškodné tipule z radu dvojkrídlovce (Diptera). Na rozdiel od svojich menších, no krvilačných príbuzných, ktoré lietajú rýchlo a obratne, sú tieto krehké stvorenia vo vzduchu pomalé a ťažkopádne. Pritom majú dlhé úzke krídla, ktoré sú obyčajne priesvitné, prípadne dymovo sfarbené, pri niektorých druhoch aj rôzne škvrnité. Keďže sú dosť veľké, sú dobre viditeľné aj ich kyvadielka (haltery), čo je pozmenený druhý pár krídel – typický znak tohto hmyzieho radu. V prírode si väčšina z nás tipule obyčajne nevšimne, keďže cez deň spia ukryté v hlbokom tieni hustých bylín alebo krovia. O poriadny rozruch sa však dokážu postarať po zotmení, keď ich do našich príbytkov prilákajú umelé svetelné zdroje.
Vtedy dezorientované narážajú nielen do svietidiel či televízora, ale často aj do ľudí. Na rozdiel od príbuzných múch majú totiž o dosť menšie oči a aj primerane slabší zrak. K ich chaotickému tancu pri nočnej lampe sa v nejednom prípade pridajú aj ľudia so slabšími nervami. Výsledkom vzniknutej trmy-vrmy sú obyčajne odtrhnuté nohy, ktoré tomuto dvojkrídlemu hmyzu veľmi ľahko odpadávajú. Ak títo votrelci zo scény ustúpia, ráno ich najčastejšie nájdeme v tmavom kúte miestnosti, kde ich život neraz ukončí uterák, poskladané noviny, prípadne vysávač. Je pritom paradoxné, že tipule nepredstavujú pre človeka a iné živočíchy žiadne nebezpečenstvo.
Ich ústne orgány sú veľmi redukované a ak sú funkčné, slúžia len na lízanie (cicanie) rôznych rastlinných štiav a nektáru, preto nás tento hmyz nemôže poštípať. Nemajú ani žihadlo, ktorým by sa dokázali brániť. Je však zaujímavé, že napríklad tipuľa osia (Ctenophora festiva) alebo tipuľa ozdobná (C. ornata) sa snažia oklamať svojich nepriateľov žlto-čiernym výstražným sfarbením, ktorým napodobňujú nebezpečné blanokrídlovce (osy). Ich larvy sa vyvíjajú v hnijúcom dreve. Strach z týchto pestro sfarbených tipúľ, ako aj z ostatných zástupcov čeľade tipuľovité (Tipulidae) je úplne neopodstatnený.
Životné poslanie
Dospelé tipule, podobne ako aj reprezentanti mnohých iných hmyzích skupín, sú naprogramované tak, aby sa čo najrýchlejšie spárili a založili novú generáciu. Ku kopulácii samcov a samíc dochádza čoskoro potom, ako opustia kuklu. Samice následne kladú až niekoľko sto vajíčok pomocou dlhého kladielka do vhodného substrátu. Práve bruškom ukončeným špicatým kladielkom sa samičky líšia od samčekov, ktoré majú koniec tela tupý a rozšírený, často smerujúci smerom nahor.
Ako vhodný substrát na reprodukciu slúži tipuliam vlhká pôda, bahno alebo práchnivejúce drevo, kde nachádzajú ich larvy s tuhou kožovitou kutikulou ideálne podmienky. Majú valcovitý tvar, hlavu vyzbrojenú mohutnými hryzadlami a za typický znak je považovaný posledný článok bruška so šiestimi výrastkami. Ich potravou je čerstvý aj odumretý rastlinný materiál, mach, hnijúce drevo i vlákna húb, vzácnejšie medzi nimi nájdeme dravce žijúce vo vode. Počas larválneho vývinu sa trikrát zvliekajú, nakoniec sa larva štvrtého instaru zakuklí. Múmiová kukla s dlhými dýchacími rožkami má na tele veľa tŕňov, ktoré jej umožňujú pohyb v substráte. Generačný cyklus je obyčajne jednoročný, vzácnejšie majú niektoré druhy do roka dve generácie. Zimné obdobie prežijú tipule len v štádiu larvy. Pred mrazom nachádzajú útočisko v pôde a v práchnivom dreve, kde sa o pár mesiacov zakuklia. Na jar ďalšieho roku sa z kukiel liahnu dospelé jedince – imága, ktoré sa vydajú hľadať partnera opačného pohlavia, pričom nás za šera občas vystrašia.
Text a foto RNDr. Jozef Májsky
