Lietajúce perly

Existuje skupina motýľov, ktorá je pomenovaná po perlách. Tieto nápadné oranžové, žltookrové až hnedočervené rýchlo lietajúce motýle sa nazývajú perlovce.

Perlovec striebristopásavý pri prijímaní potravy

Sú príbuzné babôčkam a spolu s podobne sfarbenými menšími hnedáčikmi a ďalšími skupinami motýľov patria do čeľade babôčkovité (Nymphalidae). S rozpätím krídel 32 až 76 mm patria medzi malé až veľké denné motýle. Asi každý z nás už v prírode nejakého perlovca videl, ale len málokto vie, že na Slovensku ich bolo zistených až 16 druhov. Žijú vo všetkých polohách, dokonca aj vysoko v horách. Niektoré druhy sa na prvý pohľad počas letu dajú len ťažko zaradiť do druhu, pretože ich zafarbenie a vzory na krídlach sú navzájom podobné. Keď ich pozorujeme zblízka pri prijímaní potravy alebo pri odpočívaní na vegetácii, zreteľnejšie už vidieť rozdiely v kresbe medzi jednotlivými druhmi, a to predovšetkým na rube pri zatvorených krídlach. Kresba na zatvorených krídlach prezrádza dôvod, prečo sa tieto motýle nazývajú perlovce. Viaceré z nich sa vyznačujú nápadnými perleťovými škvrnami alebo pásmi na rube zadných, niekedy aj predných krídel.

Vábenie vôňou

Perlovec vysokohorský často odpočíva na žltých kvetoch starčeka.

Azda najznámejší z nich je perlovec striebristopásavý (Argynnis paphia), nápadný veľký motýľ, jeden z našich najväčších zástupcov perlovcov, ktorého možno veľmi často vidieť pri prechádzkach po lesnej prírode. Zdržiava sa na lesných cestách, okrajoch lesa a veľmi často na rúbaniskách. Počas letných mesiacov býva v lesných oblastiach na niektorých miestach bežným motýľom. Motýle sa živia nektárom kvetov viacerých rastlín, často ostružín, hlaváčov aj bodliaka, a rady sajú na vlhkej pôde, kde možno vidieť aj viacero motýľov vedľa seba. Perlovec striebristopásavý má zaujímavý spôsob párenia sa a kladenia vajíčok. Samček vyhľadáva samičku tak, že sa orientuje zrakom. Len čo ju zbadá, začne ju prenasledovať, pričom vylučuje lákavú vôňu z predných krídel pred letiacou samičkou. Omámená samička prisadne na zem alebo list. Mávaním krídel samček ešte viac rozširuje vôňu na nehybne sediacu samičku. Samček postúpi ďalej, až sa dostane pred samičku a vsunie svoje predné krídla pod jej tykadlá tak, aby sa dotkli jeho žliaz umiestnených na predných krídlach. Samička sa potom onedlho pári so samčekom a po niekoľkých dňoch hľadá vhodné miesto na kladenie vajíčok. Lákajú ju viaceré druhy fialiek, najmä fialka psia (Viola canina), fialka lesná (Viola reichenbachiana), ale aj iné druhy, ktoré vyhľadáva počas pomalého prízemného letu. Po chvíli lozenia po trse fialky odletí na najbližší strom a s ohnutým bruškom hľadá vhodnú štrbinu na kôre stromu. Tam nakladie vajíčka, zvyčajne dve až tri na jeden strom, a potom odletí na ďalší. Vajíčka kladie po špirále zdola smerom nahor, najčastejšie na severnú stranu kmeňa, nezriedka do machu na kôre stromu, a to vo výške jeden až šesť metrov nad zemou. Húsenica si po vyliahnutí a zožratí prázdneho vaječného obalu upradie v štrbine kôry zvláštny útvar v podobe podušky a v ňom nehybne odpočíva až do jari (tzv. hibernačná diapauza). Po prezimovaní zlieza dolu zo stromu a hľadá fialky, ktorými sa potom na jar živí.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 10/2019. Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Text a foto RNDr. Miroslav Kulfan, CSc.

Komentáre