Pamätáte si seriál Bol raz jeden život? Postavičkami boli bunky, tkanivá a orgány a pomocou príbehov nás hravo učili, ako funguje ľudské telo. Lenke Belicovej svet buniek očaril natoľko, že sa jeho skúmaniu venuje profesionálne ako bunková biologička. Bunky pečene po desiatich rokoch vystriedala za bunky očnej sietnice, ktoré momentálne skúma na Aarhuskej univerzite v Dánsku.
Lenka Belicová vyštudovala biochémiu a biotechnológie na Vysokej škole chemicko-technologickej v Prahe. Doktorát z bunkovej biológie získala na Inštitúte Maxa Plancka v Drážďanoch a následne pôsobila na Karolínskom inštitúte v Štokholme. Momentálne pôsobí ako postdoktorálna výskumníčka na Ústave biomedicíny Aarhuskej univerzity v Dánsku, kde sa venuje výskumu mechanizmov vedúcich k chorobám očnej sietnice. Popri výskume sa venuje občianskym združeniam Žijem vedu a SAVIA.
Kedy a prečo ste sa začali zaujímať o biológiu?
Moja cesta k vede bola kľukatá a biológia najprv ani nebola na mojom zozname, profilovala som sa skôr na jazyky. No po gymnáziu ma neskutočne oslovil americký seriál Kriminálka Las Vegas. Zaujala ma práca v laboratóriu, kde pomocou biologických a iných vzoriek odhaľovali páchateľov či páchateľky zločinov. Celkom impulzívne som sa rozhodla, že chcem byť laboratórnou techničkou. V tom čase sa však forenzná analýza ešte nedala študovať ako odbor, tak som sa prihlásila na biochémiu a biotechnológie na Vysokú školu chemicko-technologickú (VŠCHT) v Prahe, kde ma zobrali bez prijímacích pohovorov. To som ešte nevedela, že ma veda a výskum tak chytia.
Čím vás zaujala bunková biológia?
Biotechnológie sú fascinujúce, skúmajú, ako využiť živé organizmy na tvorbu užitočných látok, od klasických produktov fermentácie až po moderné prístupy k výrobe liečiv. Môj prvý projekt sa venoval kvasinkám, ktoré nájdeme aj v droždí, a dával si otázku, ako tieto bunky počas kultivácie starnú. Na tvorbu prirodzene chceme tie mladé a zdravé bunky, a tak hľadáme, ako ich v takom stave čo najdlhšie udržať. Nakoniec som sa tomuto projektu venovala počas celého štúdia na VŠCHT a robila som ho v Laboratóriu bunkovej biológie na Mikrobiologickom ústave Akadémie vied ČR. Bol mojou vstupenkou do sveta základného výskumu v bunkovej biológii a určil aj moje zameranie počas výberu PhD.
Doktorát ste absolvovali na Inštitúte Maxa Plancka v Drážďanoch…
Celá kapitola v Drážďanoch bola jedinečná. Prihlásila som sa do doktorandskej školy (International Max Planck Research School) tak trochu netušiac, čo robím, ale dostala som pozvánku na výberové konanie. To trvalo päť dní – pohovory, ústne skúšky, prezentácie, matchmaking rozhovory s potenciálnymi výskumnými skupinami a na záver veľká párty so všetkými zúčastnenými. Bolo to ako Hľadá sa talent a cena bola plne financované štúdium PhD. Projekt, ktorý som si nakoniec vybrala, bol veľký skok od mojich kvasiniek k myšiam a primárnym bunkám. Hľadal odpoveď na otázku, ako sa bunky pečene formujú tak, aby vytvorili unikátnu štruktúru tohto tkaniva a podporili jeho funkciu, alebo jednoducho povedané, ako poskladať pečeň z jednotlivých dielikov.
Prečo bolo toto prostredie špecifické v porovnaní s inými pracoviskami, ktoré ste zažili?
S odstupom času vidím, že projekt bol nesmierne ambiciózny, ale to bola filozofia tohto inštitútu. Vďaka dobrému financovaniu si výskumné skupiny mohli dovoliť klásť veľké otázky, ktoré možno nemajú hneď priame uplatnenie, ale rozširujú naše poznanie sveta a prepisujú učebnice. Inštitút mal skvelé vybavenie, prístup k najnovším mikroskopom a technológiám a personál, ktorý sa venoval výhradne podpore vedkýň a vedcov. Ako študentka PhD som si musela odpracovať svoje, ak som však mala nápad niečo vyskúšať, veľmi rýchlo som vedela získať podporu a vrhnúť sa do toho. Cítila som tam obrovskú tvorivú slobodu, nezaťaženú administratívou a čakaním na granty.
Celý článok nájdete v časopise Quark 3/2026.
Vďaka predplatnému si ho však môžete dočítať už teraz a získať aj prístup k exkluzívnemu obsahu!
Máte predplatné?
Prihlásiť saFoto a ilustrácie Lenka Belicová
