Pri nepravidelnostiach, s ktorými sa v našom jazyku stretávame, si často neuvedomíme, že v skutočnosti nejde o neprirodzené prvky, ale o také javy, ktoré sa stali v minulosti a v súčasnosti si ich už neuvedomujeme, alebo si ich nepotrebujeme uvedomiť. Preto niekedy hľadáme odpoveď aj na otázku, odkiaľ sa vzali náhradné tvary druhého a tretieho stupňa prídavných mien lepší, najlepší, rovnako ako aj horší, najhorší, ak v ich prípade nepoznáme ich prvý, akoby východiskový stupeň. A naopak – vo vzťahu prvého a druhého stupňa tvarov dobrý – lepší nám v druhom a treťom stupni chýbajú podoby dobrejší, najdobrejší.
Hľadať príčinu nie je ľahké, možno by sme tú skutočnú ani neodhalili, ale podstatné je vedieť o význame slova dobrý, ktoré pôvodne znamenalo súci, vhodný. Svedectvo o tom, že existoval aj prvý stupeň tvarov lepší, najlepší, dokazuje text našej známej staroslovienskej pamiatky Proglas, v ktorom sa vyskytuje slovo lepota vo význame krása. Vo významoch pekný, krásny bolo prídavné meno lepý známe už pred stáročiami aj v ostatných slovanských jazykoch, v retrospektíve až po staroslovienčinu.
Ojedinelý príklad na podobu prídavného mena lepý s odkazom, že ide o básnický výraz, sa uvádza aj v druhom zväzku Slovníka slovenského jazyka z roku 1960 citáciou veršov Jána Smreka: Tiel mladých lepé tvary jazero v porfýr halí. Pri troške logického uvažovania dospejeme k poznatku, že hľadané prídavné meno lepý sa nám dodnes zachovalo v zloženom slove veľkolepý vo význame krásny, pôvabný, nádherný, čarovný. Ak si uvedomíme, že slová pekný, krásny svojím významom vyjadrujú niečo viac, ako je bežný štandard výzoru, dostávame sa k porovnávaniu vlastností, ktorých podstatou je práve stupňovanie prídavných mien.
Podobný jav je aj vo vzťahu tvarov zlý – horší. Východiskový význam prídavného mena zlý bol odkláňajúci sa od správneho smeru (v duševnej aj morálnej oblasti), nepravý, klamlivý. Stopy druhého stupňa tohto základu, t. j. zlý, zlejší, sa nám síce ako tvary prídavného mena v živom jazyku nezachovali možno preto, že pôvodne sa nevnímal väčší alebo menší odklon od správneho smeru v duševnej aj morálnej oblasti a postačoval na to jeho prvotný význam. Prítomnosť podôb zlejší dokazujú vlastné mená, ktoré sa nám ešte koncom minulého storočia zachovali vo vyše 100 prípadoch nositeľov priezvisk Zlejší/Zlejšia s ich najčastejším výskytom v severozápadnej časti slovenského jazykového územia (Liptov, Orava), pravdepodobne pod vplyvom neskoršej migrácie aj v južnejších častiach (Ponitrie a okolie Bratislavy). Druhý stupeň pôvodného prídavného mena zlý má v súčasnosti podobou horší a táto podoba vychádza z definície slova horký v jeho pôvodnom význame viac páliaci, z ktorého sa potom vyvinul jeho neskorší význam menej príjemný.
Ak si pri stupňovaní prídavných mien uvedomujeme jav, pri ktorom je v druhom a treťom stupni v porovnaní s jeho prvým stupňom iný – nahrádzajúci – základ slova, nejde vždy o to, že by ich prvý stupeň neexistoval. Celkom prirodzene sa nám vývinom nášho jazyka mohol odsunúť na tajné miesto, ktoré nepoznáme. A úlohou jazykovedcov je práve poukazovať na skryté čaro odhaľovania neznámeho, ale aj uvedomovania si, že v jazykoch – a nebolo to ináč ani v slovenčine – odpradávna existovali slová s približne rovnakým významom, dobové synonymá, ktoré vtedajší používatelia jazyka vnímali ináč, ako ich vnímame v súčasnosti. Práve toto odlišné vnímanie a uprednostňovanie konkrétnych tvarov je dôkazom formujúcich sa jednotlivých národných jazykov, ich spoločných, ale najmä typických prvkov, ktoré sa stali základom uzákoňovania ich spisovných podôb.
Pavol Žigo
Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, v. v. i., v Bratislave
Viac takýchto článkov a exkluzívneho obsahu môžete získať vďaka predplatnému.
Máte predplatné?
Prihlásiť sa