Vykopávky v juhovýchodnom Anglicku odhalili dôkazy dosiaľ najstaršieho spoľahlivo doloženého systematického využívania ohňa praľuďmi.
Medzi kľúčovými faktormi, ktoré v praveku utvárali to, čo nazývame naša ľudskosť (vrátane našich v pomere k telu veľkých mozgov a rozvoja sociálnych vzťahov a štruktúr), nesporne patrí aj využívanie ohňa. Presnejšie zámerné a systematické kladenie ohňa na rôzne účely, či už zohriatie sa, ochranu proti šelmám, opaľovanie či vypaľovanie nástrojov a iných artefaktov, a napokon, ale nie v poslednom rade, tepelnú úpravu stravy. Lebo tzv. kuchárska hypotéza Richarda Wranghama dokonca tvrdí, že mozog sa nám zväčšil až úpravou jedla na ohni, ktorá značne zvýšila výťažnosť živín z jednotky živočíšnej a rastlinnej masy a jej stráviteľnosť. Nezanedbateľné bolo tiež to, že tepelná úprava zlepšila požívateľnosť a odstraňovala či aspoň znižovala na únosnú úroveň obsah mnohých toxínov najmä v rastlinnej strave (korienky, hľuzy) a ničila patogény a parazity v mäsitej strave.
Náhoda či zámer?
Praľudia sa s ohňom nevyhnutne stretávali od počiatku ich existencie ako zvláštnej evolučnej línie – ešte ako australopitekovia alebo už ako príslušníci rodu Homo. Išlo však o prírodný požiar pralesa či savany zapálený bleskami počas búrok alebo lávou a inými prejavmi vulkanickej činnosti. Čo sa týka zámerného kladenia, resp. udržiavania ohňa po jeho prenesení povedzme z bleskom zapáleného stromu, údajné stopy ohnísk sa spomínali už pri náleziskách fosílií a artefaktov australopitekov.
No ako rozlíšiť umelé ohniská od prirodzených? Nakoniec to viedlo len k predbežnému všeobecnému záveru bez pevných dôkazov, že ľudia začali využívať oheň pred viac ako miliónom rokov. Isté stopy sa našli tiež na lokalitách praľudí spred niekoľkých stotisícov až pol milióna rokov. Znovu však nešlo o pevné dôkazy. Taký štatút nadobudli až nedávnejšie nálezy z neandertálskych lokalít v severnom Francúzsku datované do doby pred 50-tisíc rokmi. Nový výskum vo Veľkej Británii však také dôkazy napokon predsa len posúva do doby pred vyše 400-tisíc rokmi, teda asi o 350-tisíc rokov skôr, než z akej pochádzajú spomenuté francúzske dôkazy.
Poklady z hliniska
Výskum uskutočnil 15-členný tím vedcov, ktorý viedli Nick Ashton z Britského múzea a Chris Stringer z Prírodovedného múzea (oboje Londýn, Veľká Británia). Výsledky uverejnili v časopise Nature. Lokalitou predmetného výskumu bolo nepoužívané hlinisko Beeches Pit pri dedine Barnham v grófstve Suffolk v juhovýchodnom Anglicku. Praľuďmi na tejto lokalite boli s najväčšou pravdepodobnosťou neandertálci, tak ako vo Francúzsku, ale z najstarších populačných skupín tohto druhu. Dôkazmi, že zámerne využívali oheň, sú plocha špecificky vypálenej hliny, pästné kliny z pazúrika so stopami po tepelnom opracovaní a malé kúsky pyritu.
Členovia tímu uskutočnili rad meraní a testov, ktoré preukázali, že hlinenú plochu nevypálil prírodný požiar. Geochemické testy preukázali teploty viac než 700 °C vygenerované opakovaným použitím ohňa na tom istom mieste lokality. To poukazuje na táborový oheň alebo dlhodobejšie využívané ohnisko. Vedci použili viaceré metódy nezávislého čo najpresnejšieho datovania doby, keď praľudia na barnhamskej lokalite zámerne kládli oheň. Výsledok: bolo to pred približne 400-tisíc rokmi počas hoxneskej medziľadovej doby (podľa lokality Hoxne v Suffolku), prípadne nemožno vylúčiť, že ešte o niečo dávnejšie.
Celý článok nájdete v časopise Quark 1/2026.
Vďaka predplatnému si ho však môžete dočítať už teraz a získať aj prístup k exkluzívnemu obsahu!
Máte predplatné?
Prihlásiť sa