Permské púšte

Približné rozmiestnenie kontinentov počas permu.

Život na našej planéte je takmer všadeprítomný. svoju súčasnú podobu nadobúdal milióny rokov. V šiestom pokračovaní kroniky života sa vydáme na cestu časom do permu, počas ktorého planéte dominoval jediný superkontinent a na konci ktorého došlo k najväčšej kataklizme v dejinách Zeme.

Dejiny života sú príbehom vzostupov a pádov. Po kambrickej explózii došlo na konci ordoviku k hromadnému vymieraniu. V silúre a devóne sa ekosystémy spamätali a opäť rozrôznili. Ešte pred koncom devónu však planétu postihlo ďalšie veľké vymieranie nasledované rozvojom života v karbóne. Tretie hromadné vymieranie ukončilo nielen nasledujúce obdobie permu, ale aj celú éru prvohôr.

V suchej krajine južnej Pangey sa darilo stromom rodu Glossopteris (1). V jeho korunách plachtil Coelurosauravus (2), najstarší známy plaz, ktorý sa dostal do vzduchu. Ťažko stavaný bylinožravý Moschops (3) žil v stádach.

Svet Pangey

Počas celého permského obdobia, teda plných 50 miliónov rokov, boli všetky pevninské masy spojené do jediného superkontinentu. Jeho celková veľkosť mala závažný vplyv na celosvetovú klímu. Centrálne hercýnske pohorie Pangey sa v neskorom karbóne nachádzalo bližšie k rovníku, v perme sa však posunulo väčšmi na sever a zahradilo tak prístup vlhkých rovníkových vzdušných prúdov. Výsledkom bolo rozšírenie púští v severnej časti Pangey, ktorej teraz zodpovedajú oblasti severnej Európy a centrálna časť Severnej Ameriky. Vrstvy zachovaných červených pieskovcov svedčia o veľkej expanzii dún v tomto období. Iba v rovníkových oblastiach bol úzky tropický pás. Neskorodevónske zaľadnenie pretrvalo až do permu. Na jeho začiatku pred 299 miliónmi rokov bola ľadovcami pokrytá väčšina južnej Pangey. Najväčšie permské zaľadnenie trvalo okolo dvoch miliónov rokov, neskôr sa zaľadnenia skrátili na niekoľkotisícročné. V neskorom perme sa asi pred 240 miliónmi rokov ľadovce pokrývajúce južnú Pangeu roztopili, malé ľadovcové čiapky však tentoraz vznikali na severnej pologuli.

Flóra permu

Rastlinstvo v perme bolo v akomsi prechodnom období, keď vývojové línie staršieho paleozoika prvohôr ustúpili a nahradili ich nové skupiny lepšie prispôsobené suchším podmienkam permu. V rovníkových pásmach naďalej pretrvávali bujné tropické lesy, väčšia časť pevniny však bola pomerne suchá, čo vyhovovalo najmä rozvíjajúcim sa ihličnanom. Asi pred 290 miliónmi rokov sa začal ich veľký rozvoj a spolu s nimi došlo aj k diverzifikácii iných semenných rastlín: cykasov a glosopteridov. Ihličnany boli zrejme prvými semennými rastlinami, ktorých semená boli schopné pred klíčením zotrvať v dormantnom (pokojovom, spiacom) stave, čo im pomohlo presadiť sa. Glosopteridy boli hlavnou zložkou vegetácie v chladnejších oblastiach počas hlavného permského zaľadnenia južnej pologule. Boli to kry alebo nízke stromy tvoriace rozsiahle porasty. Ich bohaté nálezy tvorili jeden z významných podporných dokladov hypotézy kontinentálneho driftu.

Kontinentálny drift

Rozšírenie fosílií glosopteridovej flóry (tmavozelená) a plaza rodu Mesosaurus (fialová) podporilo dlho zaznávanú hypotézu kontinentálneho driftu.

Geografi si podobnosti medzi tvarom pobreží súčasnej Afriky a Južnej Ameriky všimli už dávno, hoci tento fenomén nevedeli uspokojivo vysvetliť. V roku 1912 prišiel Alfred Wegener (1880 – 1930) s vypracovanou hypotézou kontinentálneho driftu, ktorá predpokladala, že sa kontinenty pohybujú. Až na sklonku šesťdesiatych rokov minulého storočia sa stala plne akceptovanou teóriou a v súčasnosti sa o kontinentálnom drifte nepochybuje. Pomohli tomu aj nálezy permských fosílií. Mesosaurus bol malý vodný plaz obývajúci plytké more v srdci Pangey v miestach, kde sa neskôr roztvorila južná vetva Atlantického oceánu. Jeho fosílne zvyšky pochádzajú z usadenín permského veku Južnej Ameriky a južnej Afriky. Podobne charakteristické listy glosopteridovej flóry sa našli v Austrálii, južnej Afrike, Južnej Amerike a Antarktíde. Počas permu všetky tieto pevninské masy tvorili južnú Pangeu. Existencia jediného superkontinentu umožňovala v perme šírenie suchozemskej fauny a flóry na veľké vzdialenosti a ich fosílne zvyšky z rôznych kútov súčasného fragmentarizovaného sveta pomohli rozlúsknuť jednu veľkú geologickú hádanku.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 06/2019.

Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Mgr. Matúš Hyžný, PhD.
Katedra geológie a paleontológie
Prírodovedecká fakulta UK v Bratislave
Foto a ilustrácie autor