Popri domácich slovách významnú časť slovnej zásoby slovenčiny tvoria prevzaté slová. Spomedzi nich sú početne zastúpené slová grécko-latinského pôvodu. Mnohé z nich sa používajú ako odborné výrazy. Pre tých z nás, ktorí sme už neabsolvovali kedysi povinnú stredoškolskú latinčinu, môžu niektoré takéto slová spôsobovať pravopisné problémy. Nepozastavili ste sa napríklad nad tým, prečo zlyhanie činnosti nejakého orgánu nazývame kolaps, ale ak niekto stratí vedomie, povieme, že kolabuje či skolaboval? Je jasné, že tieto výrazy spolu súvisia, prečo teda v slove kolaps píšeme p, kým v slovách kolabovať, skolabovať je písmeno b?
Túto otázku nám pomôže objasniť Stručný etymologický slovník slovenčiny (Ľ. Králik, 2015). Podstatné meno kolaps pochádza z latinského slova collapsus, teda zrútenie, ktoré súvisí so slovesom collabi s významom kývať sa; rútiť sa, padať. Mohli by sme sa nazdávať, že podľa slovesa collabi by aj podstatné meno malo mať pravopisnú podobu collabsus a v zhode s tým slovenský ekvivalent podobu kolabs, no v dôsledku znelostnej asimilácie – spodobovania bs na ps – sa už v latinčine na základe výslovnosti písalo s p. Preto aj v slovenčine máme slovo kolaps, ale slovesá kolabovať, skolabovať.
Podobne je to s dvojicou odborných výrazov absorpcia – absorbovať. Mnohí podstatné meno absorpcia odvodzujú od slovesa absorbovať, preto majú tendenciu zachovať v ňom písmeno b (ktoré by sa podľa znelostnej asimilácie vyslovovalo ako p) a písať ho v podobe absorbcia. Slovo absorpcia síce súvisí so slovesom absorbovať, ktoré má pôvod v latinskom slovese absorbere, čiže vstrebávať, pohlcovať, je však prevzaté z latinského podstatného mena absorptio (vyslovujeme [apsorpció]), t. j. vstrebávanie, pohlcovanie, ktoré bolo utvorené na základe minulého trpného príčastia absorptus, teda vstrebaný, vstrebávaný. Preto sa v slove absorpcia a rovnako v odvodenom prídavnom mene absorpčný píše p.
Takéto zmeny kmeňových spoluhlások v slovách s rovnakým slovným základom nachádzame aj pri iných slovách latinského pôvodu, pretože sa vyskytujú už v latinčine ako vo východiskovom jazyku. Z odborných výrazov spomeňme ešte dvojice termínov detekcia – detegovať a transkripcia – transkribovať. Aj tieto dvojice majú rozdielny slovotvorný základ: podstatné meno detekcia má východisko v latinskom podstatnom mene detectio, teda odhalenie, odhaľovanie, ktoré je odvodené od príčastia detectus, čiže odhalený, kým sloveso detegovať je prevzaté z latinského slovesa detegere, teda odkrývať, odhaľovať. Podobne podstatné meno transkripcia s významom prepis má pôvod v latinskom substantíve transcriptio (utvorenom na základe príčastia transcriptus, v preklade prepísaný), ale sloveso transkribovať zodpovedá latinskému slovesu transcribere s významom odpisovať, prepisovať.
V súčasnej slovenčine sa už nezamýšľame nad rozdielnymi hláskami v príbuzných slovách ako funkcia (lat. functio od functus) – fungovať (lat. fungi), reakcia (lat. reactio od reactus) – reagovať (lat. reagere), abstrakcia (lat. abstractio od abstractus) – abstrahovať (lat. abstrahere), pri ktorých sa uplatňuje rovnaký slovotvorný postup. Aj tu majú prídavné mená, ktoré sú od uvedených podstatných mien utvorené, rovnakú kmeňovú spoluhlásku: funkcia – funkčný, reakcia – reakčný, abstrakcia – abstrakčný.
Silvia Duchková
Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV v Bratislave