Požierač telies

V našom blízkom hviezdnom okolí sa nachádza vyhorená hviezda, ktorá hltá telesá s veľkosťou Pluta. Takúto hostinu vedcom pomohol identifikovať Hubblov kozmický ďalekohľad (HST) so svojimi vynikajúcimi technickými možnosťami v ultrafialovej oblasti.

Pozostatok hviezdy, o ktorom je reč, je biely trpaslík s hmotnosťou asi polovice hmotnosti Slnka, lenže s hmotou natlačenou do telesa s rozmerom Zeme. Vedci si myslia, že jeho nesmierne silná gravitácia priťahuje a trhá na kusy ľadové telesá podobné Plutu zo systému prstenca telies podobného Kuiperovmu pásu obkolesujúceho našu Slnečnú sústavu.

Pád vzdialeného Pluta

Astronómovia dokázali odhaliť tento masaker analýzou chemického zloženia objektu odsúdeného na skazu počas pádu jeho úlomkov na bieleho trpaslíka. Detegovali prchavé látky – látky s nízkym bodom varu – vrátane uhlíka, síry, dusíka a aj vysoký obsah kyslíka, čo poukazuje na možnú prítomnosť vody. Neočakávali sme, že nájdeme vodu alebo niečo obsahujúce ľad, povedala Snehalata Sahuová z Univerzity vo Warwicku vo Veľkej Británii, ktorá viedla analýzu dát. Kométy a objekty z Kuiperovho pásu sú vyhodené do planetárneho systému skôr, než sa ich hviezdy vyvinú na biele trpaslíky. No tu sme objavili materiál veľmi bohatý na prchavé látky. To je prekvapivé pre astronómov študujúcich biele trpaslíky aj exoplanéty.

Vedecký tím zistil, že úlomky obsahovali až 64 % vodného ľadu. Znamená to, že boli súčasťou veľmi hmotného objektu, ktorý vznikol ďaleko od hviezdy v analógu ľadového Kuiperovho pásu. Objekt bol väčší než typické kométy a mohol byť úlomkom nejakého Exopluta. Vedci zistili aj prítomnosť pomerne veľkého množstva dusíka. Vieme, že povrch Pluta je pokrytý ľadom z dusíka, hovorí S. Sahuová. Myslíme si, že biely trpaslík pohltil úlomky kôry a plášťa trpasličej planéty. Akréciu objektov bohatých na prchavé látky je ťažké detegovať vo viditeľnej oblasti spektra. Tieto látky sa dajú zistiť len pomocou vysokej citlivosti prístrojov na Hubblovom teleskope v ultrafialovej oblasti.

Štúdium konca sústav

Vo vzdialenosti 260 svetelných rokov je tento biely trpaslík naším relatívne blízkym susedom. V minulosti, keď bol Slnku podobnou hviezdou, mal pravdepodobne planetárnu sústavu a obdobu nášho Kuiperovho pásu. Za miliardy rokov, keď Slnko spáli svoje jadrové palivo, tiež skolabuje a stane sa bielym trpaslíkom. Objekty Kuiperovho pásu budú vťahované do vnútra našej Slnečnej sústavy veľkou gravitáciou tohto hviezdneho zvyšku. Tieto planetezimály (malé kamenné alebo ľadové telesá s veľkosťou jednotiek kilometrov, o ktorých sa predpokladá, že dali vznik našej Slnečnej sústave) budú potom roztrhané a pohltené (akreované), dodáva S. Sahuová. Keby sa nejaký mimozemský pozorovateľ pozeral na našu Slnečnú sústavu v ďalekej budúcnosti, mohol by vidieť ten istý typ zvyškov, ako vidíme okolo tohto bieleho trpaslíka.

S. Sahuová sleduje aj nedávny objav kométy 3I/ATLAS. Zaujíma ju jej chemické zloženie a najmä obsah vody. Tieto typy štúdií nám pomôžu zistiť viac o vzniku planét a o tom, odkiaľ sa na skalnatých planétach vzala voda, vysvetľuje. Boris Gänsicke (tiež z Univerzity vo Warwicku) a hosťujúci pracovník v španielskom Inštitúte astrofyziky na Kanárskych ostrovoch bol hlavným výskumníkom v programe HST, ktorý viedol k tomuto objavu. Pozorovali sme pomocou Hubblovho ďalekohľadu viac než 500 bielych trpaslíkov. Naučili sme sa toho veľa o stavebných kameňoch i úlomkoch planét, ale teraz sme identifikovali systém pripomínajúci objekty na ľadovom okraji našej Slnečnej sústavy, priblížil B. Gänsicke. Zisťovanie zloženia takého Exopluta je dôležitý príspevok k pochopeniu vzniku a vývoja týchto telies.

Autor článku: RNDr. Zdeněk Komárek