Reč vtákov

Ako ľudia vynašli hudbu? Nesprávna otázka: hudba nemusela byť vynájdená. Spievať nás veľmi pravdepodobne naučili vtáky a história hudobných nástrojov používaných človekom sa začala zrodením človeka. Prvým nástrojom bolo naše telo.

Na úsvite umenia zaznel vtáčí spev. Domnienka Charlesa Darwina z diela The Descent of Man (1871), podľa ktorého zvuky vtákov predstavujú najbližšiu analógiu k jazyku a naši predkovia komunikovali spevom skôr, než vznikla artikulovaná reč, narážala dlho na protinázory a kritiku. Moderný výskum sa však čoraz viac prikláňa k Darwinovej intuícii.

Piesne oblohy

Podľa súčasných teórií vznikla ľudská reč spojením spevu vtákov a informačne hutných odkazov iných zvierat. Práve túto kombináciu hľadajme za vznikom ľudského jazyka, uviedol lingvista Shigeru Miyagawa z MIT v roku 2013 v časopise Frontiers in Psychology. Ľudský jazyk obsahuje dve vrstvy: výrazovú, ktorá zahŕňa meniteľnú organizáciu viet, a lexikálnu, ktorá sa vzťahuje na jadro obsahu vety. Vtáčí spev sa podobá výrazovej vrstve, kým tance včiel alebo hlasové správy primátov sa podobajú lexikálnej vrstve. V určitom okamihu pred 50- až 80-tisíc rokmi mohli ľudia tieto dva typy vyjadrovania zlúčiť do jedinečnej formy jazyka.

Vtáčie spevy sú holistické: celá pieseň má jeden význam, napríklad o párení či teritóriu. Niektoré spevavce sa v slučkách vracajú k častiam predošlých melódií, čo im dáva viac variácií; slávik môže spievať 100 až 200 rôznych melódií. Iné živočíchy takúto melodickú kapacitu nemajú. Na druhej strane, včely pohybmi ukazujú smer potravy a primáty krátkymi zvukmi napríklad varujú pred predátormi. Ľudia dokážu vyjadriť dôležité informácie ako včely alebo primáty, ale rovnako ako vtáky majú aj melodickú kapacitu a schopnosť rekombinovať časti jazyka, takže dokážu generovať zdanlivo nekonečný reťazec slov. Podľa vedcov mali ľudia najprv schopnosť spievať, ako predpokladal aj Ch. Darwin, a až potom začali do piesní integrovať špecifické lexikálne prvky.

Zvuky hrdla

Aby sa pradávnou krajinou mohol ozývať spev sapientov, nestačilo len načúvať piesňam vtákov či výkrikom iných primátov. Ľudia ich museli vedieť aj fyzicky vytvoriť. Jednou zo základných anatomických podmienok je poloha hrtana. Novorodenci ho majú uložený vyššie, čo im umožňuje rýchlo striedať dýchanie a pitie. Ako dieťa rastie, hrtan sa posúva nižšie a predlžuje sa cesta, ktorou putuje zvuk od hlasiviek k ústam. Dospelý človek tak dokáže tvoriť rozmanitejšie a farebnejšie zvuky než malé deti či väčšina zvierat. Schopnosť hovoriť a spievať vznikla spojením osobitej stavby ľudského hlasového traktu a evolučných zmien v mozgu a nervovom systéme.

Jazylka (os hyoideum) je malá kosť v tvare podkovy zavesená vo svaloch na prednej strane hrdla; je jediná v ľudskom tele, ktorá sa inej kosti nedotýka kĺbom. Podopiera koreň jazyka a slúži ako úpon pre svaly, ktoré pri prehĺtaní dvíhajú hrtan a pri rozprávaní a speve jemne nastavujú polohu jazyka a hrtana. Fosílne nálezy ukazujú, že jazylky veľmi podobné tým našim mal už Homo heidelbergensis (Sima de los Huesos v Španielsku spred 430-tisíc rokov) a neskôr aj neandertálci (jaskyňa Kebara v Izraeli spred 60-tisíc rokov), čo naznačuje, že aj oni mali potenciál pre bohatú vokalizáciu.