Kniha sa zaoberá vývojom a významom remeselnej výroby v období feudalizmu, fungovaním cechov a manufaktúr, remeslami, ktorým sa darilo. Približuje aj život majstrov a postupné zavádzanie strojovej výroby, cechové pravidlá – listiny, ale aj spôsob práce, spoločenské postavenie cechmajstrov a lokality, v ktorých sa jednotlivé druhy remesiel a cechov rozvíjali.
Od polovice 13. storočia sa hlavným reprezentantom remeselnej výroby na Slovensku stal remeselník usídlený v meste. Bol to osobne slobodný človek, ktorý nemal nad sebou nijakú feudálnu vrchnosť, príslušník meštianskeho stavu. Remeselníci našich stredovekých miest patrili vcelku medzi stredné vrstvy obyvateľstva, t. j. zväčša ich nenachádzame početnejšie zastúpených ani v radoch najbohatších mešťanov − patricijov, ale ani v radoch mestskej chudoby.
Typický remeselník
V 14. – 15. storočí vlastnil stredný alebo menší dom, väčší či menší kúsok poľa alebo vinohradu a remeselnícku dielňu s príslušnými nástrojmi pre seba a svojich zamestnancov, ktorí tu spolu s ním pracovali. Podobne ako v západoeurópskych mestách, aj u nás sa v stredoveku vytvorili a všeobecne rozšírili tri stupne remeselníkov, a to učni, tovariši a majstri. Učňovstvo bolo prípravou na dosiahnutie remeselníckej kvalifikácie.
Nemáme presné správy, koľko rokov v priemere trvalo, ale zaiste to nebolo viac ako tri či štyri roky, podobne ako v neskorších obdobiach. Učeň počas učenia býval v rodine svojho majstra, od ktorého dostával stravu, obuv a ošatenie, ale za svoju prácu nielenže nedostával nijakú odmenu, ale zväčša sa požadovalo, aby jeho rodičia alebo iní ručitelia majstrovi za učenie platili.
Po skončení učenia bol učeň povýšený do stavu tovarišov. Tovariši, a to najmä v menších mestách, bývali tiež v domácnosti majstrov, kde sa aj stravovali, ale za svoju prácu dostávali mzdu, a to úkolovú alebo týždennú. Ich pracovný čas bol neobyčajne dlhý, začínal sa ráno okolo 4. − 5. hodiny a končil sa večer okolo 20. – 21. hodiny, takže trval v priemere okolo 16 hodín. Práca remeselníckych tovarišov, a, prirodzene, aj učňov bola veľmi vyčerpávajúca. Zmierňovalo ju iba to, že v nedeľu a cez sviatky, ktorých bolo vtedy dosť, musel v každej dielni vládnuť úplný pracovný pokoj. Od tovarišov sa vyžadovalo, aby nadobudnuté vedomosti ďalej zdokonaľovali. To sa dialo najmä tak, že sa vydávali na vandrovky, počas ktorých pracovali v dielňach iných majstrov. Tieto vandrovky trvali niekoľko rokov, no nezachoval sa nijaký materiál, z ktorého by sme sa mohli niečo presnejšie dozvedieť o ich predpísanej dĺžke, smere a celkovom charaktere.
Vedúcu vrstvu remeselníctva predstavovali majstri. Len oni mali právo vykonávať remeslo vo vlastnej réžii, a teda aj zamestnávať tovarišov a vychovávať učňov. Na získanie hodnosti remeselníckeho majstra bolo treba splniť viaceré podmienky. V oblasti výrobno-technologickej bolo potrebné absolvovať požadované tovarišské roky, spojené s vandrovkou, a dokázať odbornú zdatnosť predvedením majstrovského kusa. V oblasti hospodársko-spoločenskej si bolo treba nadobudnúť meštianske právo, t. j. stať sa plnoprávnym mešťanom v tom-ktorom meste, čoho nevyhnutnou podmienkou bolo spravidla vlastnenie nehnuteľnosti – domu, poľa alebo aspoň remeselníckej dielne.
Na základe porovnania vývoja počas celého feudalizmu možno o vrcholnom stredoveku konštatovať, že hodnosť majstra v tomto období dosiahlo pomerne málo remeselníkov a že veľká väčšina z nich zotrvala na stupni tovariša. V 15. storočí ani v jednom uhorskom meste netvorili majstri viac ako 20 – 30 % meštianstva, čo bolo podstatne menej ako v novoveku. Jednotlivé remeslá mali svoju presne vymedzenú náplň, ktorú museli tak jednotliví majstri, ako aj celý cech prísne dodržiavať a rešpektovať.
Nijaký remeselník nesmel zasahovať do oblasti iného remesla, a tak odoberať prácu jeho príslušníkom. V sporných prípadoch rozhodovali magistráty významnejších miest alebo známejšie cechy podľa praxe, ktorá bola v nich zaužívaná.
Remeslá v našich stredovekých mestách
V oblasti spracovania kovov: kováčstvo, zlatníctvo, mečiarstvo, nožiarstvo, ostrohárstvo, ihlárstvo, zámočníctvo, klampiarstvo, hodinárstvo, puškárstvo, medikováčstvo, cinárstvo, panciernictvo, lejárstvo mosadze, lejárstvo bronzu, niekde špecializované ako zvonolejárstvo alebo lejárstvo diel, a opaskárstvo.
V oblasti výroby textilu: súkenníctvo, tkáčstvo, valchárstvo, farbiarstvo, barchetárstvo a výroba rôznych kvalitných textílií.
Kniha vyšla v roku 2021 vo vydavateľstve Perfekt.
Súťažná otázka
Ak nám do 30. septembra 2021 pošlete správnu odpoveď na otázku:
Čím sa zaoberali stredoveké remeslá irchárstvo, pramárstvo a barchetárstvo?
zaradíme vás do žrebovania o knihu A. Špiesza: Remeslá, cechy a manufaktúry na Slovensku v 15. – 19. storočí z vydavateľstva Perfekt.
Svoje odpovede posielajte na adresu redakcie: odpovednik@quark.sk alebo Quark, Staré grunty 52, 842 44 Bratislava 4.
