Na hviezdach podobných Slnku dôjde priemerne raz za storočie k obrovskej erupcii.
Slnko sa javí ako dlhodobo stabilné. Zbližšia však vidno pestrú paletu búrlivých javov na jeho povrchu či pri ňom. Táto tzv. slnečná činnosť prebieha v cykloch. Základný trvá približne 11 rokov, no podľa sledovania v posledných storočiach to môže byť aj o niekoľko rokov menej alebo viac. Jas Slnka sa v tomto cykle mení len asi o 2 %, hoci aj to vplýva na pozemské prostredie vrátane biosféry. Existujú však náznaky z istých nepriamych meraní na Zemi, že slnečný jas v meradle stáročí (a zrejme aj tisícročí) kolíše výraznejšie. Hviezdy slnečného typu v Mliečnej ceste vykazujú také zmeny až o desiatky percent. A to by sme už pocítili výrazne.
Neisté intervaly
Z rovnakého súdka je nová štúdia v časopise Science. Medzinárodný tím na čele s Valerijom Vasiljevom z Ústavu Maxa Plancka pre výskum Slnečnej sústavy v nemeckom Göttingene analyzoval pozorovania 56 450 hviezd slnečného typu kozmickým observatóriom NASA Kepler v rokoch 2009 až 2013. Pri 2 527 z nich zistili 2 889 extrémne silných erupcií, tzv. supererupcií s energiou nad jeden oktilión (1027) joulov. Člen tímu Alexander Shapiro z Univerzity v Grazi v Rakúsku uviedol, že táto vzorka je vlastne súhrnne 220 000 rokov monitoringu hviezdnej eruptívnej činnosti. Hviezda slnečného typu (povrchovou teplotou aj svietivosťou) priemerne vyprodukuje supererupciu približne raz za sto rokov, čo je nečakane často.
Veľmi nás prekvapilo, že hviezdy slnečného typu majú sklon k tak často sa vyskytujúcim supererupciám, povedal V. Vasiljev. Doterajšie analogické štúdie totiž udávali stredný interval supererupcií o jeden až dva rády vyššie. Nová analýza je však dosiaľ najpresnejšia a najspoľahlivejšia. Dlhšie intervaly vyplývali aj z meraní izotopových stôp podobných javov v ľadových stĺpcoch a letokruhoch stromov na Zemi. Náš záznam supererupcií Slnka však zrejme nie je úplný. Obsahuje totiž iba päť potvrdených a tri kandidátske javy za posledných 12 000 rokov, z čoho vychádza priemerný interval 1 500 rokov. Najväčšia známa slnečná supererupcia nastala v roku 775. Izotopové merania však majú svoje slabé miesta.
Ako sa ochrániť
V tomto kontexte varuje Carringtonov jav z roku 1859. Vyradil iba väčšinu telegrafných staníc v severnej Európe a Severnej Amerike, v nejednom prípade za sršania iskier a požiarov. Patrí k najsilnejším slnečným erupciám zaznamenaným počas posledných 200 rokov, hoci sa pri ňom uvoľnila iba asi jedna stotina energie supererupcie. No aj to by v súčasnosti vyvolalo chaos v satelitných a elektrorozvodných sieťach a celej našej elektronickej civilizácii. Chrániť sa môžeme len monitorovaním Slnka, či sa niečo také neblíži (ak identifikujeme príslušné markery), a včasným vypnutím všetkého. No aj tak by škody boli obrovské. Nevieme, kedy príde supererupcia Slnka a od Carringtonovho javu prešlo už 166 rokov. Ak sa pýtate, prečo je táto téma pod hlavičkou astrobiológie, nuž v jej náplni je aj naša vesmírna bezpečnosť.
Zdeněk Urban
