Andrej Kmeť

Do galérie najväčších osobností Slovenska právom patrí Andrej Kmeť, jeden z posledných polyhistorov svojej doby. Stelesňoval v sebe jednotu duchovného, vedeckého i osvetového činiteľa. Mnohostrannou činnosťou si ešte za života získal veľký obdiv.

kmet-andrejAndrej Kmeť sa narodil 19. novembra 1841 ako syn dedinského kováča v Bzenici. Bol najmladší z ôsmich detí. Už ako gymnazista v Banskej Štiavnici našiel záľubu v botanike. Po skončení šiestej triedy gymnázia prešiel do siedmej triedy tzv. malého seminára v Trnave. Po maturite odišiel študovať teológiu do Ostrihomu. Po kňazskej vysviacke bol kaplánom v Senohrade a neskôr farárom v Krnišove a od roku 1878 v Prenčove. Od roku 1906 žil na odpočinku v Turčianskom Svätom Martine, kde napokon 16. februára 1908 zomrel.

Archeológ a folklorista
Napriek tomu, že Andrej Kmeť nemal odborné vzdelanie v archeológii, bol jeden z prvých slovenských vzdelancov, ktorý sa systematicky venoval tomuto odboru. Jeho súčasníci ho nazývali slovenský Schliemann. Pri výskumoch v Honte získal cenný archeologický materiál z predhistorických období, najmä z bronzovej doby. Pri svojich výskumoch v Beši vykopal a zachránil kostru mamuta, ktorú venoval Slovenskému národnému múzeu. Vo svojej historickej interpretácii zastával názor o autochtónnosti Slovanov na našom území už pred kresťanskou érou. Z tejto oblasti sú aj jeho publikácie. Už v roku 1882 vydal v Budapešti príručku Jako sa majú poklady kopať. V dvoch prácach, ktoré vyšli v roku 1902 v Turčianskom Svätom Martine – Ďalšie výskumy z obvodu Sitna a Spodná čeľusť človečia s dvoma zámkami – opísal svoje výskumy.

Okrem archeológie sa Andrej Kmeť venoval aj folkloristike. Už ako študent vydal zbierku vianočných ľudových piesní, počas kňazskej činnosti zapisoval ľudové povesti a rozprávky, skúmal zvyky, obyčaje, zbieral výšivky a čipky, ktoré propagoval doma i v zahraničí. V roku 1873 zorganizoval na svetovej výstave vo Viedni expozíciu výšiviek z Hontu. V roku 1891 prezentoval slovenské čipky na česko-slovenskej jubilejnej výstave a v roku 1895 na Národopisnej výstave česko-slovenskej v Prahe. S týmito slovenskými vzácnosťami sa zúčastnil v roku 1893 na svetovej výstave ženských prác v Paríži. V roku 1904 bol zasa na slovanskej výstave v USA. Spoluorganizoval výstavu čipiek v Martine, ktorá sa uskutočnila v roku 1887, a výstavu ľudovej umeleckej výroby v Honte v roku 1895. V roku 1910 inicioval založenie účastinnej spoločnosti Lipa v Martine a Výšivkárskeho družstva v Skalici.

Popri pastoračnej práci mal Andrej Kmeť množstvo ľudovýchovných a osvetových prednášok. Viedol nimi ľud k vytrvalosti, vzdelaniu i k duchovnému prehlbovaniu. Zakladal vzdelávacie spolky a knižnice. V roku 1863 sa zúčastnil zakladajúceho valného zhromaždenia Matice slovenskej, pričom sa stal jedným z jej prvých členov.

Hrob A. Kmeťa na Národnom cintoríne v Martine
Hrob A. Kmeťa na Národnom cintoríne v Martine

Botanik
V oblasti geológie, mineralógie a paleontológie spolupracoval Andrej Kmeť s profesormi Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici.

Zaoberal sa aj botanikou – objavil viacero nových druhov rastlín, preto podľa neho pomenovali na 40 rastlín, najmä ruží a húb. Zostavil herbár, ktorý obsahuje 72-tisíc položiek, z toho 39-tisíc vyšších rastlín (asi 6-tisíc ruží) a 33-tisíc nižších rastlín (25-tisíc húb slizoviek). Sústredil zbierku semien obsahujúcu 1 733 vzoriek patriacich k 516 rodom. Herbár je uložený v Slovenskom národnom múzeu.

V roku 1892 navrhol založiť Slovenskú učenú spoločnosť so sídlom v Martine a s filiálkami vo všetkých slovenských mestách. Vznikla v roku 1893 pod názvom Slovenská muzeálna spoločnosť a Kmeť vypracoval návrh jej stanov. Tento jeho počin predstavuje historický medzník vo vývine slovenskej národnej vedy.

Všade, kde Andrej Kmeť účinkoval, bojoval proti alkoholizmu, všade zakladal školskú štepnicu, cirkevnú knižnicu, čitateľský spolok, roľnícku technickú a hospodársku knižnicu či ovocinársky spolok.

Písal popularizačné brožúrky a články nielen do slovenských časopisov a novín, ako boli Obzor, Katolícke noviny, Národné noviny, Orol, Národný hlásnik, Pútnik svätovojtešský a iné, ale aj do inojazyčných periodík – Österreichische botanische Zeitschrift, Uhorské noviny, Deutsche botanische Monatschrift a podobne.

RNDr. Ľubomír Viliam Prikryl, CSc.
Foto archív autora

Komentáre