Život na našej planéte je takmer všadeprítomný. Svoju súčasnú podobu nadobúdal milióny rokov. V jedenástom pokračovaní Kroniky života sa vydáme na cestu časom do neogénu, obdobia, ktoré ešte trvá. Charakterizujú ho nástup ochladenia, ústup lesov a rozširovanie trávnatých ekosystémov.
Kenozoická éra sa začala po veľkom vymieraní na konci kriedy pred 66 miliónmi rokov. Dinosaury uvoľnili miesto cicavcom, ktoré sa v paleogéne rozrôznili do množstva foriem. V neogéne ich evolúcia pokračuje.
Ochladzovanie Zeme
Neogén je začiatkom súčasného sveta, ktorý je typický rozostúpenými kontinentmi a výrazným teplotným gradientom od chladných vysokohorských oblastí k horúcemu rovníku. Tektonické platne tvoriace niekdajšiu Gondwanu sa za vzniku alpínskych pohorí posúvali na sever. Indická platňa pri zrážke s Áziou uzatvorila oceán Tethys a vytláčala Himaláje čoraz vyššie. Tieto pohyby vyústili do stlačenia kontinentálnej kôry, čím narástla rozloha oceánskych paniev. Priemerná úroveň morskej hladiny sa tak znížila. Počas neogénu sa natrvalo ustálil cirkumpolárny antarktický prúd a premenil Antarktídu na mrazivú oblasť. Prvé ľadové štíty sa na južnom kontinente vytvorili síce už pred 25 miliónmi rokov, asi pred 13 miliónmi rokov však priemerné globálne teploty značne poklesli a celá Antarktída sa ocitla v ľadovom zovretí. Koncom miocénu sa antarktická ľadová čiapka výrazne rozšírila a bola ešte väčšou ako teraz. Voda viazaná v ľadovcoch znížila už aj tak dosť nízku úroveň hladiny svetového oceánu, čím vzniklo viacero pevninských mostov. Tie ovplyvnili oceánsku cirkuláciu a prispeli k ďalšiemu ochladeniu. Na konci neogénu vstúpila Zem do ľadovej doby.
Moderná flóra
Ochladzovanie spoločne s vrásnením alpínskych pohorí malo veľký vplyv na celosvetovú vegetáciu. Rozostupovanie kontinentov viedlo k vzniku charakteristickej vegetácie v rôznych častiach sveta. Ihličnany postihlo viacero regionálnych vymieraní, pričom predtým rozšírené sekvoje a metasekvoje rástli iba v niekoľko málo oblastiach. Výskyt teplomilných rastlín sa čoraz viac obmedzoval na trópy a subtrópy. Severná pologuľa mala sezónnejšie podnebie, ktoré vyhovovalo opadavým listnáčom, ako sú duby, javory a brezy. Na život pod korunami týchto opadavých stromov sa prispôsobila nová flóra jarných bylín. Ďalej na severe sa vyvinuli boreálne lesy s prevládajúcimi ihličnanmi. Na celej severnej pologuli boli počas neogénu hojne rozšírené lesy mierneho pásma, na južnej pologuli ich však bolo výrazne menej, pretože v rovnakých zemepisných šírkach tam je oveľa menej súše. V neogéne došlo k rozrôzňovaniu takmer všetkých suchozemských typov rastlín, pričom sa rozvíjali najmä skupiny typické pre otvorené prostredia. Objavilo sa veľa nových bylinných druhov. S rýchlou diverzifikáciou pravých dvojklíčnolistových rastlín súvisel aj pokračujúci rozvoj hmyzu.
Trávnaté ekosystémy
Na chladnejšej a celkovo suchšej Zemi došlo k veľkému ústupu lesov, najmä v stredných zemepisných šírkach. Rozhodujúcou skupinou krytosemenných rastlín, ktorá efektívne využila drsnejšie podmienky, boli trávy. Pred 15 miliónmi rokov sa v nízkych zemepisných šírkach vyvinula suchá vegetácia savanového typu. Náročnému životu na otvorených pláňach sa prispôsobili bylinožravé cicavce a ich predátory. Kopytníkom sa vyvinuli zuby vhodné na spásanie tvrdej vegetácie s malým obsahom živín a k tomu viacdielny žalúdok s mikróbmi tráviacimi celulózu. Toto prispôsobenie viedlo počas miocénu k prudkému rozrôzňovaniu párnokopytníkov, ako sú tury, ovce a antilopy, na úkor nepárnokopytníkov ako koní, nosorožcov a tapírov. Spásače začali vytvárať stáda, aby boli počas pasenia a sezónnych migrácií za čerstvou potravou chránené. Stali sa väčšími a rýchlejšími, na čo mäsožravce odpovedali napríklad skupinovým prenasledovaním. Navyše rozširovanie trávnatých prostredí v Afrike prispelo k odchodu ľudoopov z lesov a osvojeniu si vzpriamenejšieho postoja, čo viedlo k evolúcii človeka.
Mgr. Matúš Hyžný, Phd.
Katedra geológie a paleontológie
Prírodovedecká fakulta UK v Bratislave
Neoznačené ilustrácie autor
